Realita ukazuje, že v najbližšej dobe asi nie. Vráťme sa ale trochu dozadu. Píše sa rok 2013, po projektoch Daniela Lipšica – Nova a Radoslava Procházku – Alfa nám prichádza Lucia Žitňanská a Miroslav Beblavý s ďalším projektom pravice – Tvoríme Slovensko. Aj posledný projekt prezidenta Kisku – ZA ĽUDÍ tiež zlyhal v roku 2020.
Máme tu rok 2022 a ďaľšie projekty pravice sa opäť objavili na obzore: Dzurinda – ?, Nicholsonová, Mihál – ?, gen. Macko – Občianski demokrati Slovenska, M. Kollár – Spolu, S. Rajnoha – Demokraticka strana, T. Drucker – Dobrá voľba, V. Novotný – ŠANCA a ďaľšie. Proste jedna rozdrobená pravicová katastrofa na pokračovanie.
Áno, pravica na Slovensku skutočne nefunguje a jej časť sa správa navyše aj dosť arogantne. Pritom biedny stav slovenskej pravice neleží ani tak v programoch, ale hlavne v nedôvere jej potencionálnych voličov. Vznik nových pravicových strán teda na dôvere nepridal a jej štiepenie nie je dobrým signálom pre budúcu politickú mapu Slovenska.
Aj zisk akože pravicových strán v roku 2020 ako OĽaNO (25,02%), SME RODINA (8,25%), ZA ĽUDÍ (5,77%) tiež poukazuje na veľmi neštandartné zloženie slovenského parlamentu oproti vyvinutým demokratickým štátom. Dnešné preferencie týchto strán nám ale ukazujú čiastočnú normalizáciu.
Krátko po revolúcii a začiatku vzniku politických strán som mal možnosť diskutovať o politickom vývoji na Slovensku s prvým predsedom Kresťanskodemokratického hnutia (KDH vzniklo17.2.1990) Jánom Čarnogurským a dával som tomuto „jeho“ hnutiu na Slovensku za vzor bavorskú Kresťanskosociálnu úniu – CSU. Bavorsko a Slovensko mali totiž historicky veľmi veľké spoločné črty pri začiatkoch budovania krajiny.
Pod vládou pravice sa Bavorsko vypracovalo na svetovú spičku, prakticky vo všetkých oblastiach a zachovalo si pritom dodnes svoje tradičné korene a zvyklosti. Taký vývoj, hovoril som vtedy Čarnogurskému, by som očakával po vzniku demokracie od pravice aj na Slovensku.
V prvých voľbách v roku 1990 dosiahlo KDH hneď 19,21 %. Na začiatok to bol dobrý výsledok na ktorom sa dalo budovať. Potom však začala robiť pravica chybu za chybou. Chybné rozhodnutia v poľnohospodárstve, interrupcie, chýbajúca ekonomická politika, ale najmä hlasovanie 17. júla 1992 v Slovenskej národnej rade proti „Deklarácii o zvrchovanosti SR“, teda vniku samostatného Slovenska bola historická chyba KDH, kde zrazu stratili národne orientovaných pravicových voličov. Kresťanskí demokrati odmietli deklaráciu predovšetkým z politických dôvodov, ako to vtedy vyplynulo z vystúpenia predsedu Čarnogurského v rozprave na pléne Národnej rady dňa 17. júla. Od tej doby potom išli preferncie KDH, ako lídra pravice, len jedným smerom – nadol. A dnes sú mimo parlamentu. Pripomeňme si to hlasovanie. Proti slovenskej zvrchovanosti vtedy hlasovali všetci poslanci KDH: Čarnogurský, Hrušovský, Figeľ, Mikloško, Brocka, Neuwirth, Taraj, Tahy, Polačko, Polák, Pittner, Masarik, Lauko, Kvasnička a Krivčík. Dzurinda a Chmelík sa hlasovania nezúčastnili.
Viacerí z menovaných potom boli vo výrazných funkciách mladej republiky, ktorú vlastne nechceli! Niektorí dokonca kandidovali na funkciu prezidenta. Tomu sa skutočne povie irónia osudu.
Reálny vývoj pravice na Slovensku sa v ďaľších rokoch samostatnosti Slovenska začal uberať úplne iným (zlým) smerom, pravý opak toho ako to bolo napríklad v Bavorsku. A v tej dobe ešte Smer ani neexistoval. Pravica sa začala stále viac trieštiť a táto vlastnosť jej vlastne ostala dodnes. Veta ktorú som nedávno čítal v slovenskej tlači: „pomaly každý na pravej strane, kto dokáže sformulovať myšlienku, cíti potrebu osamostatniť sa“ hovorí skutočne za všetko.
Na druhej strane politického spektra pán Fico založil Smer (v decembri 1999) a začal postupne dávat ľavicu dokopy. S odstupom času sa ukázal krok Roberta Fica ako veľmi dobrý a predvídavý.
Na vrchole svojich síl sa Smer ocitol v predčasných voľbách 2012. Až 44,41 percenta voličov zabezpečilo Smeru 83 poslaneckých mandátov, strana tak nepotrebovala koaličného partnera a nasledujúce štyri roky vládla sama.
Aký líder teda dokáže v dohľadnej dobe tak veľmi rozdrobenú pravicu stmeliť? Už budúce voľby ukážu, či pravica zastaví ťaženie Smeru a Hlasu, ktorý chcú voľby vyhrať. A najlepšieho pomocníka má práve v osobe predsedu OĽaNO. Problémom asi bude, že akákoľvek pravicová strana, pokiaľ sa tieto nedokážu spojiť, bude s pravdepodnosťou rovnajúcou sa istote proti Smeru a Hlasu neúspešná. Rád k takémuto spojeniu prispejem aj mojimi vyše 40-ročnými politickými skúsenosti z Bavorska, ako aj štvorročnou skúsenosťou z nemeckého federálneho parlamentu a z Parlamentného zhromaždenia Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe.
Nenastal práve teraz ten čas na skutočnú národno-konzervatívnu-pravicovú Alternatívu?
Práve o novej alternatíve v politike sa v poslednej dobe veľa hovorí a píše na Slovensku. Taká šanca sa totiž tak skoro nevráti.