podolay

Zanalyzujme a rekapitulujme si, ako vlastne vznikol celý ukrajinský konflikt.

Okolo päť rokov rokovala Európska komisia s Ukrajinou o partnerstve. Týždeň pred podpisom dohody na sumite EÚ v novembri 2013 vo Vilne odmietol prezident Janukovič túto podpísať. Krátko predtým sa totiž dohodol s kolegom Putinom o ruskej finančnej pomoci pre Ukrajinu. EÚ komisia takto ostala pred politickými črepinami pekne blamovaná. Pre Janukoviča sa tento obchod vyplatil, ale len krátkodobo.

Medzinárodný menový fond nebol už dlhšiu dobu ochotný poskytnúť ďaľšie úvery ukrajinskej vláde, ktorá odmietala realizovať potrebné reformy. Bez rýchlej finančnej pomoci čakal Ukrajinu bankrot. Zo zreteľom na neprehladnú politickú situáciu v Kyjeve sa Putin potom rozhodol počkať s pomocou. EÚ pochopila, že teraz bude musieť ponúknuť vlastnú finančnú pomoc a vyslala svoju vtedajšiu emisárku Lady Ashton do Kyjeva. Na to sa vybral pre zmenu Janukovič do Soči, aby pokračoval s Putinom v započatom obchode. Poznanie Barosa a Merkelovej, že užšie partnersvo s Ruskom a priblíženie sa Ukrajiny k EÚ sa navzájom nevylučujú prišlo pomerne neskoro. Mlieko už bolo rozliaté.

Od počiatku mala EÚ viac rozmýšľať o ruskej ponuke, ktorú urobil Putin na EU-Ruskom summite v Bruseli, kde opäť predniesol návrh zriadenia celoeurópskej zóny voľného obchodu. Išlo o ponuku, ktorú svojho času predniesol aj bývalý prezident EÚ komisie Romano Prodi. Medzičasom sa Rusko stalo už členom svetovej obchodnej organizácie (WTO). EÚ mala teda paralelne rokovať o partnerstve aj s Ruskom, nakoľko patričná zmluva vypršala pred ôsmimi rokmi a mala sa teda obnoviť. Ďaľšia alternatíva by bolo bývalo zavedenie bezvýzového styku. Kreativite dohôd z Ruskom sa medze nekládli, ale chýbala aktivita.

Pre tieto premrhané možnosti spolupráce s Ruskom bol tento diletantizmus Európskej únie do neba volajúci. Vyše dve desaťročia sa okrem Poliakov, pobaltských štátov a Švédska žiadna európska vláda, včítane slovenskej, politicky o Ukrajinu prakticky nezaujímala. Európania boli nevšímaví, keď sa premiérka Tymošenková spojila s najsilnejším Janikovyčom protivníkom z dôvodu, aby politicky oslabila svojho spolupútnika z oranžovej revolúcie Juščenka. Tento boj o moc nieleže vtedy zabránil demokratických reformám na Ukrajine, ale vystlal cestu k moci práve Janukovičovi. Preto nebol žiadny dôvod spájať podpis asociačnej dohody zo strany EÚ s podmienkou prepustenia Tymošenkovej z väzenia. To bolo fakticky vydieranie Ukrajiny zo strany EÚ. K tomuto poznaniu prišla nakoniec aj sama Tymošenková, ale v podstate dosť neskoro.

Bolo by bývalo oveľa dôležitejšie ponúknúť Ukrajine, ako aj iným štátom predtým, asociačnú dohodu s perspektívou stať sa dlhodobo členským štátom EÚ, samozrejme po splnení všetkých podmienok, nie ako to bolo v prípade Rumunska a Bulharska, ktoré prišli do EÚ akýmsi rýchlikom.

To by vtedy nebola bývala žiadna provokácia proti Rusku, ktoré sa považuje za európsku krajinu. Veď aj samotný prezident Putin to viackrát zdôraznil, v dokonca v nemčine dňa 25.9.2001 v nemeckom parlamente.

Išlo hlavne o to, aby EÚ, atlantická aliancia a najmä Nemecko, ktoré sa voči Rusku stavajú do role „strategického partnera“, tieto reči naplnili konečne aj skutkami. Žiaľ Lady Ashton, akoby európska ministerka zahraničia, nemala ani potuchy o tom, ako sa robí zahraničná politika a to najmä vo východnej Európe. Teraz tu máme následky toho diletantizmu EÚ v podobe vyše 3-ročnej vojny na Ukrajine!

Bez zapojenia Ruska sa nedá robiť v tejto časti Európy žiadna „európska mierová politika“. Zahraničná politika Európskej únie, ak vôbec nejakú mala, tu teda zlyhala na celej čiare.

Západ totiž dosť dlho provokoval Rusko najmä zaťahovaním Ukrajiny do NATO, čím vážne poškodil svoje vzťahy s Ruskom. Američania už počas oranžovej revolúcie masívne zasahovali do ukrajinskej politiky s cieľom, dotlačiť Ukrajinu do NATO. Nejako im pritom asi uniklo, že na Ukrajine žije vyše 9 miliónov Rusov, viacerí dokonca s ruským štátnym občianstvom. A táto krajina mala byť na nátlak USA vojensky podriadená NATO? Rusko si to vyhodnotilo celkom racionálne, ako ohrozenie ich národnej bezpečnosti. Veď po rozpustení Varšavskej zmluvy v roku 1991 bolo Rusku prisľúbené (za čias Gorbačova), že sa NATO nebude ďalej rozširovať na východ od bývalej NDR. A čo sa následne dialo?

Namiesto rozpustenia NATO po ukončení studenej vojny sa táto “obranná aliancia” začala rozširovať k hraniciam Ruskej federácie. Načo prosím? Prijatím pobaltských štátov, Poľska,  Česka, Slovenska, Maďarska, Rumunska, Bulharska a ďalších štátov sa táto dohoda porušila. Rusko sa cítilo stále viac obkolesené krajinami NATO. Od nezávislosti Ukrajiny v roku 1991 táto udržuje úzke vzťahy s NATO a 1994 uzavrela, ako prvá krajina tzv. „Partnerstvo pre mier“ a podielala sa potom na akciách na Balkáne. Ukrajina je v Euro-atlantickom partnerstve a v roku 1997 uzavrela s NATO „Chartu o mimoriadnom partnerstve“ a zároveň otvorila v Kyjeve aj kanceláriu NATO. V roku 2000 sa už zúčastnila v rámci spoločných manévrov „Trans-Carpathia 2000″, vojenského cvičenia, kde sa trénovala práve „krízová intervencia“. V roku 2006 otvorilo NATO na Ukrajine v meste Chmeľnyckyj dokonca tréningové centrum pre armádu. Všetky tieto aktivity Rusko ešte v podstate tolerovalo. Ale ako sa vraví, všade existuje určitá „červená línia“, ktorá by sa nemala prekročiť. Jedno je ale isté, Putin nie je Jeľcin a bolo treba s ním rokovať a nie sa mu vyhrážať a izolovať ho (politika Obamu), lebo len to je cesta k mierovému urovnaniu konfliktu a k stabilnej európskej bezpečnosti. Neviem, či si západ vlastne uvedomil, že najväčšou európskou krajinou je práve Rusko.

Európska únia sa síce neponáhľala pripojiť sa k protiruským sankciám USA, ale nakoniec tak predsa len urobila. Ekonomické dôsledky boli a sú dodnes, pre krízou zmietanú EÚ nedozierne, je totiž stále energeticky závislá na Rusku. Tak sme sa potom v Európe ocitli späť v studenej vojne. Rezumé – Rusko sankciami nedostanete do kolien.

Potom keď ukrajinská opozícia, podporovaná EÚ a USA (Victoria Nuland potvrdila sumu 5 mld. $) aby dosiahla politický prevrat (Majdan) a Západ okamžite akceptoval, v podstate nelegálne skonštruovanú novú vládu v Kyjeve a Putin potom už stratil trpezlivosť. Vládu totiž uchvátili, mierne povedané, zástupcovia krajného extrémizmu. Putin vyslal do EÚ a USA jasný signál: buď vyriešite Ukrajinu aj s Ruskom, alebo si ju budete riešiť proti Rusku a v tom prípade ju rozdelíme. Kolektívny západ jeho signál ignoroval!

Po náhlej zmene pomerov v ukrajinskom parlamente a podpise dohody prechodnej vlády s tromi ministrami zahraničia krajín EÚ, táto vláda prislúbila zmierenie v krajine a odzbrojenie pravicových extrémistov. Dôležité časti tejto dohody nová prechodná vláda nedodržala, čo malo za následok eskaláciu v krajine. Táto vláda stratila okamžite vo svojom konaní „rovnováhu pod nohami“. Celé regióny na východe a juhu krajiny sa od nej odklonili a na Kryme vidí väčšina obyvateľstva ruských vojakov ako ochrannú moc. Problém je ešte aj v tom, že na Kryme žijú prevažne Rusi (vyše 60 % obyvateľov sú Rusi) a Krym patril až do roku 1954 Rusku, ale generálny tajomník komunistickej strany Sovietskeho sväzu Nikita Chruščov, sám Ukrajinec, poloostrov akože daroval (!) Ukrajine. Rusi to teda stále „cítia“ akoby svoje územie. Aj keď po rozpade Sovietskeho sväzu Krym pripadol Ukrajine. Ruskí vojaci boli a sú na Kryme na základe dlhodobej zmluvy z roku 1997 o prenájme (97 miliónov $ ročne) na ruskej vojenskej základni v Sevastopole. Zmluva bola v roku 2010 dokonca predľžená do roku 2042 s opciou na ďaľších 5 rokov.

Že teraz prišla táto eskalácia je spôsobené fatálnymi chybami novej prechodnej vlády a aj ukrajinského parlamentu. Pod tlakom pouličných extrémistických pravicových bojovníkov, ktorí potom „hrozivo“ strážili parlament, tento okamžite zrušil zákon, ktorý garantoval ruskú reč na východe a juhu krajiny! Fatálna chyba voči ruskému obyvateľstvu. Minská dohoda zo dňa 21.februára 2015 s ministrami zahraničia Nemecka, Poľska a Francúzska mala za cieľ zostavenie „prechodnej vlády národnej dohody“. Tam patrili logicky aj zástupcovia z rusky hovoriacich regiónov, tvoriacich viac ako tretinu krajiny. Namiesto toho sa viacerí členovia pravicovo-extrémistickej strany Sloboda stali ministrami silových ministerstiev, aj vicepremiér Sych a generálny prokurátor Machnitzki boli s tejto strany. Strany, ktorá udržovala dokonca kontakty s nemeckou neofašistichou stranou NPD! To bola teda “silná káva”, nielen pre Ukrajincov, ale aj pre Rusko. Ale Európskej únii to vôbec nevadilo.  Mimochodom dňa 3. decembra 2013 bol na nemecký Spolkový ústavný súd podaný návrh na zákaz strany NPD.

Skutočnosť, že do novej ukrajinskej vlády prijali pravicových extrémistov celkom iste nebol príspevok k národnému zmiereniu, čo spoznali rusky hovoriace oblasti Ukrajiny rýchlejšie, ako západné ministerstvá zahraničných vecí. Dôsledok toho bol, že sa ruská populácia Krymu vzbúrila proti ústrednej vláde, ešte predtým, než dal Putin nejaké vojská do pochodu. Traja západní signatári dohody, ministri Steinmeier, Sikorski a Fabius mali, ak by boli chceli, pre sťažnosť na porušenie zmluvy v Kyjeve aj adresáta. Nedávno bývalá kanceĺárka Merkelová priznala, že Minské dohody boli len zámienkou na źskanie času, aby mohol západ vyzbrojiť Ukrajinu! To sa im teda perfektne podarilo.

Pod dohodou bol totiž aj podpis vtedajšieho premiéra Arsenija Yatsenyuka. Celá situácia na Ukrajine bola teda viac ako chaotická, a to sa týkalo aj fungovania parlamentu pod samopalmi. V podstate tam vládol pravicový extrémizmus a aj anarchia. Čo sa týka Janukoviča, ten bol a je z hľadiska ústavnosti formálne ale stále prezidentom, aj keď je mimo krajiny. Ukrajinský parlament nielen že nedodržal ústavný postup, ale ani ústavné kvórum pre odvolanie prezidenta. Trojštvrtinovú väčšinu pri „odvolaní“ prezidenta poslanci nemali. Týmto konštatovaním sa ho samozrejme nezastávam, lebo neslúžil národu ako mal, ale origarchom a pritom okrádal vlastný národ. Stačí sa len pozrieť na jeho majetky. Tie s platu určite nenadobudol. Akékoľvek prirovnanie k slovenskej politickej scéne, by tu bolo čiste náhodné.

Čo sa týka Putina, jemu pri tom všetkom neišlo len o Krym a Ukrajinu. Chcel zabrániť tomu, aby sa ex-sovietské štáty otočili k EÚ/NATO a tým by tam Rusko stratilo svoj vplyv. A keď vznikne možnosť trochu posunúť hranice v prospech Ruska (ako práve teraz), Putin určite nebude proti tomu. To dokazuje aj jeho argumentácia pokiaľ ide o novú vládu v Kyjeve pod vedením Zelenského, ktorý vlastne vyhral prezidentské voľby v apríli 2019 prísľubom, že ukončí ozbrojený konflikt v Luhansku a na Donbase.

Keďže sa tam vtedy jednalo o prevrat, tak je nová vláda vlastne nelegitímna, povedal na tlačovej konferencii prezident Putin. Keď však išlo o revolúciu, potom bol vytvorený nový štát a s týmto Rusko nikdy žiadne zmluvy nepodpísalo, ktoré by ho niečomu zaväzovali. Podľa tejto argumentácie potom aj „Budapeštianske memorandum“ z roku 1994, kde Rusko zaručilo Ukrajine nedotknuteľnosť jej hraníc, prestalo platiť. Veľmi nebezpečná argumentácia, aj keď má svoju logiku.

Na Kryme prišlo k referendu a vyhláseniu samostnosti (16. marca 2014), a tak sa Krym odtrhol od Ukrajiny. Autonómna republika si zriaďuje vlastné úrady a Krymský parlament dokonca prijal návrh na pripojenie Krymu k Rusku!

V poslednej dobe tu mal Putin ako precedens práve Kosovo, kde tú samostatnosť vehementne podporovali USA (majú tam už má druhú najväčšiu vojenskú základňu na svete – Bondsteel!) a odtrhnutím Krymu od Ukrajiny toto spravilo pre zmenu Rusko, ktoré tam ale už má dlhodobo vojenskú základňu, Čiernomorská flotila Ruska je na Kryme už 230 rokov.

Veľmoci idú sa svojimi cieľmi a nepozerajú na iné, „vojensky bezvýznamné“ krajiny a k takým patrí aj celá EÚ. Veď práve pre tento nebezpečný precedens. Slovensko patrí medzi krajiny, ktoré Kosovo podobne ako Grécko, Španielsko, Rumunsko, Cyprus, Ukrajina či Rusko neuznali.

Keď sa na nátlak USA odtrhlo Kosovo od Srbska a založil sa tam v podstate mafiánsky štát, vznikol tým veľmi nebezpečný precedens. Odvtedy je jasné, že v Európe je možné rozdeliť zvrchovanú krajinu podľa záujmov tých silnejších. To si všimlo samozrejme aj Rusko, ktoré síce bolo spojencom Srbska, ale nevstúpilo vtedy do ozbrojeného konfliktu napriek tomu, že NATO vtedy bombardovalo od 24.marca 1999 nepretržite 78 dní Srbsko, mimochodom protiprávne, lebo bez mandátu OSN! Počas operácie bolo vykonaných 2300 leteckých náletov na 995 objektov v celom Srbsku, 1150 bojových lietadiel vystrelilo takmer 420.000 projektilov s celkovou váhou 22.000 ton. Tá “obranná aliancia” NATO útočila na Juhoslovanskú zväzovú republiku (JZR) aj z lodí na Jadrane a zo štyroch leteckých základní v Taliansku. Zahynulo najmenej 2500 civilistov, z toho 89 detí a zranení utrpelo viac ako 12.500 ľudí! Toľko k legálnemu odtrhnutiu Kosova.

Za veľký problém považujem ale budúci ekonomický vývoj Ukrajiny po ukončení tejto vyše 3 roky trvajúcej vojny medzi Ukrajinou (čiže západom) a Ruskou federáciou. Doteraz bola Ukrajina hopodársky plne závislá na Rusku. Ich výrobky nie sú v štátoch EÚ konkurencieschopné a teraz čo stratili ruský trh je to problém. Bude teda EÚ popri Grécku „živiť“ ešte aj tú spustošenú Ukrajinu? Tá EÚ, ktorá je zadľžená až po uši? Ukrajina bude potrebovať v priebehu budúcich 10 rokov aspoň 200 miliárd eur, ak nie viac. Budú ju teda držať „nad vodou“ enormne zadľžené Spojené štáty pod Trumpovou administratívou? To sotva. Trump už teraz v rámci mierových rokovaní chce od Ukrajiny nerastné suroviny v hodnote 500 mld.$, ako kompenzáciu za vojenskú pomoc USA v hodnote 350 mld.$. Obchodník sa v ňom nezaprie aj v úlohe prezidenta.

Reálne videné, ani jedno ani druhé neprichádza do úvahy. Zamýšlajú sa vôbec diletantský politici v EÚ aj nad týmto finančným problémom Ukrajiny? Asi sotva, veď ekonomika nikdy nebola ich silnou stránkou.

Navyše, ked Európska únia rezignovala na svoje pôvodné hodnoty ako mierový projekt a mení sa na obrovský enormne zadlžený zbrojársky koncern, po tom čo Uršula von den Leyen oznámila zadlženie EÚ vo výške 800 mld. €, práve na nové nehorázne zbrojenie.

Mimochodom, demonštranti v Kyjeve nikdy neboli proti Rusku, ale za Ukrajinu, ktorá tiež patrí do zjednocujúcej sa Európy. Ale tam patrí podľa mojej mienky aj Rusko. Jeho izoláciou Európa nebude nikdy mierovo zjednotená. Kedy sa k takému poznaniu dopracuje aj Európska únia nevedno. Preto by bolo načase, aby aj v európskych štruktúrach zavial konečne nový vietor a zdravý rozum.

Všetci sme vlastne prehrali. Zo slávnych „európskych hodnôt“ nezostalo nič. Vojna na Ukrajine vstupuje do svojej záverečnej fázy – Rusko túto vojnu vyhrá na všetkých frontoch. Vojensky, geopoliticky a ekonomicky. Ako sa mohla stať táto katastrofa, táto historická porážka Západu? Odpoveď je jednoduchá: kolektívny Západ všade prekročil svoje vlastné medze.

Ukrajinu sme si dlho idealizovali, ako „maják slobody a hodnôt“, ako „stred a obranca Európy“, ako „vzor európskych hodnôt“ a velebili ju úplne absurdným propagandistickým spôsobom, ako nejakú demokratickú krajinu. Práve tú maximálne skorumpovanú krajinu, kde ten herec a narkoman zakázal politické strany a odmieta voľbu prezidenta, len aby ostal pri moci a naďalej plnil scenár západu.

To všetko nás v EÚ robí skutočne porazených tejto vojny. A s toho sa budeme veľmi dlho spamätávať, ak sa vôbec spamätáme. Ukrajina skončí ako skončili mnohé krajiny pred ňou, ktoré boli obete šírenia demokracie západného typu, zničená, spustošená zem, ktorá príde o územia, suverenitu a hlavne o státisíce ľudských životov. Tie sú nenahraditeľné!
Stálo to zato, tlačiť sa ju za každú cenu do toho vysnívaného NATO? Po zvolení Donalda Trumpa za prezidenta USA, sa ešte aj ten mýtus o NATO rozplynie, ako cukor v káve. Jeho poradca Elon Musk sa už v takom zmysle vyjadril.

Pre objasnenie reality článku 5.Severoatlantickej zmluvy, pre ktorý sa všetci hrnú do NATO.

Článok 5.Severoatlantickej zmluvy vraj poskytuje pre prípad, že nepriateľ prenikne do členskej krajiny NATO kolektívnu pomoc. Ale ako taká solidarita vyzerá v prípade núdze to článok neupravuje. Počas studenej vojny bola prítomnosť amerických vojakov a rodín v blízkosti železnej opony, ktorý tak vytvorili akúsi pomyselnú bezpečnosť. Tí, ktorí stále považujú tento článok 5. ako záruku mieru a všeliek, treba pripomenúť výrok amerického senátora McCaina spred 20 rokov práve na bezpečnostnej konferencii v Mníchove, kde zhrnul zostávajúci význam článku týmito slovami: „Anything from a nuclear response to a postcard with regrets“, teda „nič konkrétne, čokoľvek z jadrovej reakcie, až po pohľadnicu s vyjaderním ľútosti“!

Poznámka:
aby nevznikol dojem, že sa tu chcem zastať Ruska, pravý opak je pravdou. Na vlastnej koži som totiž zažil reálnu inváziu „bratských krajín“ Varšavskej zmluvy v auguste 1968, keď mi jeden sovietsky vojak strčil v Bratislave samopal do rebier. V článku mi ide o najmä pokus objektívne zhodnotiť celú situáciu okolo Ukrajiny a na základe toho posúdiť celkové dianie okolo tohto zbytočného konfliktu. Aj tento konflikt treba totiž vidieť v oveľa širšom kontexte a s následkami aj pre Slovensko.