podolay

Morálka ukrajinských vojakov na východnom fronte, kde je obranná línia čoraz krehkejšia, síce upadá, no myšlienka, že by sa vzdali bez boja, zostáva pre mnohých nemysliteľná. „Čo by na to povedali naši mŕtvi kamaráti?“ pýtajú sa. Táto otázka vyjadruje silnú potrebu ospravedlniť pokračovanie boja – ako zápasu za „správnu vec“.
Ale čo ak aj túto predstavu treba podrobiť kritickému pohľadu?

Keby sa v minulosti rešpektovali občianske a politické práva všetkých obyvateľov Ukrajiny bez ohľadu na jazyk či pôvod, možno by k vojne vôbec nedošlo. Začiatky konfliktu sprevádzala silná vlna nacionalizmu, ktorá nielenže rozdelila spoločnosť, ale zároveň vytvorila živnú pôdu pre prehlbujúcu sa nenávisť. Tá sa napokon premenila na krvavý, bratovražedný boj Slovanov.

Napriek tomu, že mnohí Ukrajinci trpia, iní akoby sa vojny ani netýkala. Luxusné autá s ukrajinskými značkami parkujú v západných letoviskách, zatiaľ čo tisíce mladých mužov si zvolili exil pred bojom. Nie každý je ochotný zomierať za „vlasť“, ktorú vníma ako majetok oligarchov a záujmových skupín – domácich aj zahraničných.

Európski lídri dnes zvažujú, aké „bezpečnostné záruky“ Ukrajine poskytnúť. V praxi to znamená viac zbraní, lietadiel, rakiet, výcvikových programov. Záruky, ktoré v skutočnosti zabezpečujú najmä prežitie zbrojárskeho priemyslu a hospodárske záujmy spojencov. K mieru sa nikto nehrnie – mier totiž neprináša politické body ani výhodné kontrakty.

A predsa existujú aj iné bezpečnostné záruky: rešpekt, dialóg, spolupráca. Namiesto budovania múrov – ich búranie. Namiesto podpory propagandy – podpora kultúrneho porozumenia. Napríklad prostredníctvom výstav, športových podujatí či výmen mládeže, kde sa Ukrajinci a Rusi môžu znova stretnúť ako ľudia, nie ako nepriatelia.

Politici možno ešte nie sú pripravení zmeniť kurz.

No my – obyčajní ľudia – môžeme začať hneď. Môžeme prispieť k tomu, aby sa medzi ľuďmi budovalo porozumenie namiesto nenávisti. Mnohí utečenci sa raz vrátia – a ak majú doma budovať mierovú spoločnosť, budú potrebovať podporu, skúsenosti a nádej.

Skutočná bezpečnostná záruka neleží v raketách, ale v spolupráci. V dôvere, že iný názor nie je hrozbou. V schopnosti počúvať a porozumieť. Takáto záruka nie je výhodná pre zbrojárov ani pre strategických plánovačov – ale pre ľudí. A práve o ľudí ide.

Bez Ruska nebude v Európe mier. Nikdy?

A prečo nie? Stačí sa pozrieť na mapu. Európa je len výbežkom veľkého euroázijského kontinentu, ktorého najväčšiu časť zaberá Ruská federácia. Bez vzťahov s ňou nemožno hovoriť o stabilite v širšom priestore.

Krym bol historicky ruský a je pravdepodobné, že Ukrajina bude musieť odstúpiť aj ďalšie územia s prevažne ruskojazyčným obyvateľstvom, ktorým v roku 2014 po prevrate v Kyjeve zakázali používať ich reč. Je to tvrdé, ale možno nevyhnutné, ak sa má konflikt skončiť.

Európa má navyše morálnu a politickú povinnosť nájsť spoločnú reč s Ruskom. Mier v Starom svete závisí aj od Moskvy. A nielen Moskvy – aj Washington má záujem na ukončení konfliktu a budúcej konštruktívnej spolupráci. Mierová dohoda však bude možná len vtedy, ak sa zohľadnia aj bezpečnostné záujmy Ruska.