podolay

Pozoruhodný text z Washingtonu – a taký, ktorý v nemeckej diskusii do veľkej miery zostáva mimo pozornosti. Americká analytička Jennifer Kavanagh z Defense Priorities spochybňuje premisu, ktorá sa aj u nás považuje za samozrejmú: otázka „Donbas áno alebo nie?“ nepredstavuje perspektívu riešenia, ale analytické zjednodušenie. Vojna sa nezačala kvôli územiam – a ani sa prostredníctvom území nedá ukončiť.

Po celé mesiace, tvrdí Kavanaghová, presadzovala Trumpova administratíva jednoduchú rovnicu: územné ústupky Kyjeva výmenou za západné bezpečnostné záruky. Tento prístup výrazne reprezentoval Steve Witkoff, ktorý otázku územia vyhlásil za údajne poslednú prekážku na ceste k mieru. Práve tu však spočíva myšlienkový omyl. Kto redukuje konflikt na mapy, nepochopí jeho povahu ako vojensko-strategického zápasu o bezpečnostné priestory, kontrolu eskalácie a aliančnú logiku.

Ústredný bod analýzy je preto strohý – a z hľadiska bezpečnostnej politiky nevyhnutný:
Stabilné prímerie je možné len vtedy, ak sa riešia štrukturálne príčiny vojny. Tie nespočívajú v samotnej kontrole jednotlivých regiónov, ale v otázkach európskej bezpečnostnej architektúry: vojenské pomery síl, priestory rozmiestnenia, dosahy zbraní, aliančná príslušnosť a strategická hĺbka.

Kavanaghová z toho logicky vyvodzuje: ani územné ústupky zo strany Kyjeva by neznamenali koniec, ale skôr začiatok zásadných rokovaní. Tie by sa potom týkali veľkosti a orientácie ukrajinských ozbrojených síl, záväzne stanoveného neblokového statusu, kontroly zbrojenia a politických poriadkových otázok vo vnútri krajiny. Územie by tak nebolo cieľom, ale nanajvýš taktickým faktorom v širšom bezpečnostnom usporiadaní.

S autorkou možno nesúhlasiť v detailoch – napríklad pri pojmovej nepresnosti medzi Doneckom a Donbasom. To je však druhoradé. Rozhodujúce je niečo iné: po prvý raz sa zo strany USA vážne uznáva, že túto vojnu nemožno posudzovať izolovane, ale že je prejavom už roky nevyriešenej základnej bezpečnostnopolitickej otázky v Európe.

Z tohto pohľadu z toho nevyhnutne vyplýva: vyjednávacia stratégia, ktorá kladie do centra územné otázky, zostáva povrchná.

Namiesto toho by bol potrebný návrat ku klasickým nástrojom bezpečnostnej a zbrojnej kontroly: pravidlá neutrality, obmedzenie počtov vojsk, transparentnosť vojenskej infraštruktúry, zmluvne zabezpečené nerozmiestňovanie určitých zbraňových systémov.

Politicky citlivým sa tento bod stáva tam, kde americké think-tanky naďalej hovoria o „sprostredkovateľskej úlohe“ Washingtonu. Z európskeho pohľadu – a ešte viac z nemeckého – je tento pohľad problematický. Spojené štáty nie sú externým pozorovateľom, ale kľúčovým aktérom s vlastnými strategickými záujmami.
Tieto záujmy sa automaticky nezhodujú s bezpečnostnopolitickými potrebami Európy.

Práve pre Nemecko je tento bod rozhodujúci. Dôsledky tejto vojny – ekonomické, energetickopolitické aj bezpečnostnopolitické – zasahujú Európu priamo. Európsky mierový poriadok, ktorý sa opiera výlučne o transatlantické bezpečnostné záruky, zostáva štrukturálne nestabilný.

Preto nestačí vydávať politické vyhlásenia o ukončení rozširovania NATO na východ. Stabilita nevzniká z rétoriky, ale z overiteľných, zmluvne pevne zakotvených dohôd.

Bez Ruskej federácie nebude existovať žiadna bezpečnostná architektúra v Európe. To by si mali uvedomiť najmä tí diletanti vo vedení Európskej únie.

Pre viac informácii navštívte aj:

https://t.me/PODOLAY