podolay

Aktuálna analýza amerického FPRI je poučnejšia, než by sa jej autorom pravdepodobne páčilo. Na prvý pohľad ide o prieskum o tom, či sú občania pripravení bojovať za svoju krajinu. V skutočnosti však odhaľuje problém, ktorý už v Európe nemožno ďalej prehliadať: medzi bezpečnostno-politickou rétorikou a spoločenskou realitou existuje výrazná priepasť.

Najvyššie hodnoty sa nachádzajú v Turecku, Albánsku, Švédsku, Fínsku a Čiernej Hore. Na opačnom konci sú Taliansko, Slovensko, Nemecko, Holandsko, Maďarsko a Česko. Ani USA a Kanada sa pritom nenachádzajú v pásme, ktoré by naznačovalo širokú spoločenskú pripravenosť na mobilizáciu. Tieto čísla sú politicky také výpovedné práve preto, že zviditeľňujú rozpor, ktorý sa už roky prehlbuje: politické elity hovoria čoraz ostrejším tónom o odstrašovaní, zbrojení a pripravenosti na vojnu, zatiaľ čo spoločnosti tento kurz vnútorne nasledujú len veľmi obmedzene.

Nejde o morálne zlyhanie občanov, ale predovšetkým o konštatovanie reality. Veľká časť európskych spoločností vyrastala v mierovom poriadku. Sú zvyknuté na blahobyt, stabilitu a civilnú normalitu. Bezpečnosť nevnímajú v kategóriách ochoty prinášať obete, ale v kategóriách predchádzania konfliktom. Práve preto by sa tieto čísla mali brať vážne. Neukazujú len rozdielne mentality. Ukazujú, že predpoklady, na ktorých by mala stáť dôveryhodná bezpečnostná stratégia, sú v rámci aliancie rozdelené veľmi nerovnomerne.

Práve v tom spočíva skutočná citlivosť situácie. Vojenská aliancia totiž v prípade krízy nestojí na vyhláseniach zo samitov ani na politických deklaráciách, ale na pripravenosti spoločností niesť dôsledky eskalácie. Ak je táto pripravenosť v niektorých štátoch vysoká, zatiaľ čo v iných slabá, vzniká štrukturálna nerovnováha. Potom sa nevyhnutne objaví otázka, kto má v krízovej situácii niesť bremená – vojenské, politické aj spoločenské.

Pre Európu je to nepríjemná, ale nevyhnutná debata. Nemožno na jednej strane varovať pred bezpečnostným „vážnym scenárom“ a zároveň predstierať, že spoločenská opora takejto politiky je už zabezpečená. Zjavne nie je. Kto hovorí o obranyschopnosti, odolnosti a strategickej akcieschopnosti, musí zároveň vziať na vedomie, že v mnohých krajinách neexistuje zodpovedajúca vnútorná pripravenosť tento kurz existenciálne podporiť.

Osobitne citlivý je v tejto súvislosti pohľad na štáty, v ktorých sa otázka vonkajšej bezpečnosti rýchlo mení na otázku vnútornej lojality. Tam, kde sa určité skupiny obyvateľstva začnú posudzovať z hľadiska ich bezpečnostnej spoľahlivosti, sa mení logika. Už nejde len o obranu navonok, ale čoraz viac aj o disciplinovanie dovnútra.

Hlavná pointa tohto prieskumu je preto jednoduchá: bezpečnostno-politický diskurz sa stal podstatne bojovnejším než spoločnosti, v mene ktorých sa vedie. A práve v tom spočíva problém. Nie v nedostatku vyhlásení, nie v absencii nových strategických dokumentov, ale v otázke, či politická línia a spoločenská realita ešte vôbec zodpovedajú jedna druhej.

Alebo povedané jasnejšie: Mnohí ľudia v Európe chcú bezpečnosť, ale nechcú vojnu. Chcú ochranu, ale nie mobilizáciu. Kto to ignoruje a ďalej stupňuje rétoriku eskalácie, neprispieva k strategickej jasnosti, ale k nebezpečnému odpojeniu politiky od spoločnosti.

Pre viac informácii navštívte aj:

https://t.me/PODOLAY