Začiatok rokovaní, na ktorých by sa malo nájsť riešenie na trvalé ukončenie vojny, potvrdili pakistanskí predstavitelia.
Rozhovory medzi Washingtonom a Teheránom sa začali a už ich rámec naznačuje ich vážnosť. Iránska delegácia má 71 členov: Irán vníma tieto rokovania ako operatívny proces, v ktorom sa majú súčasne riešiť politické, technické a finančné otázky.
V centre pozornosti sú zjavne tri okruhy. Po prvé, uvoľnenie alebo zrušenie sankcií. Po druhé, úprava finančných otázok okolo Hormuzského prielivu, teda jedného z tých strategických bodov, kde sa regionálna mocenská politika a globálne hospodárske záujmy neoddeliteľne prelínajú. Po tretie, ide o dohľad nad prímerím a o záruky proti novým americkým útokom.
Teherán pritom nevystupuje v úlohe prosebníka. Irán vstupuje do rozhovorov s jasne definovaným balíkom požiadaviek. Spomína sa ukončenie izraelskej vojny v Libanone, uvoľnenie iránskych finančných prostriedkov, prvé kroky k zrušeniu sankčného režimu, uznanie práva na obohacovanie uránu na mierové účely, platby v súvislosti s využívaním Hormuzského prielivu, ako aj prostriedky na obnovu. Už táto agenda ukazuje, že Irán nevníma rokovací stôl ako miesto ústupkov, ale ako nástroj politickej protihodnoty.
Aj personálne obsadenie je výpovedné. Na americkej strane vedú rokovania Vance, Witkoff a Kushner, na iránskej strane predseda parlamentu Ghalibaf a minister zahraničných vecí Araghtschi. Nejde teda o nezáväzné sondovanie na nižšej úrovni. Ide o pokus previesť vojensky eskalovaný konflikt do politického formátu bez toho, aby ktorákoľvek zo strán otvorene vyvolala dojem slabosti.
Obzvlášť nápadný je symbolický rámec, ktorý zvolil Teherán. Iránska delegácia vystupuje pod označením „Minab-168“. Tým sa myslí obvinenie, že v prvý deň vojny bolo v škole v Minabe zabitých 168 dievčat pri americkom útoku. Či je toto tvrdenie vo všetkých detailoch presné, je pre politickú funkciu zatiaľ druhoradé. Rozhodujúce je posolstvo: Irán nechce vystupovať v neutrálnom rokovacom priestore, ale s morálnou obžalobou v pozadí. Práve v tom spočíva jadro veci. Irán zjavne nevyjednáva z pozície porazeného. Teherán sa skôr prezentuje ako aktér, ktorý ustál vojenský tlak a teraz sa z neho snaží vyťažiť politický zisk. Toto sebachápanie formuje celú situáciu rokovaní. Posúva rokovací stôl od predstavy kapitulácie smerom k sporu o podmienky, sféry vplyvu a protihodnoty.
Preto zatiaľ málo nasvedčuje veľkej mierovej dohode. Pravdepodobnejší je iný výsledok: nie komplexná dohoda, ale priebežne predlžované prímerie. Teda nie prelom, ale séria provizórnych usporiadaní. Washington pravdepodobne oficiálne nebude môcť v plnej miere súhlasiť s iránskymi požiadavkami, no v praxi im môže v jednotlivých bodoch vyjsť v ústrety. Nebol by to mier, ale kontrolované odloženie konfliktu. Skutočnosť, že rokovania neprebiehajú priamo, ale prostredníctvom pakistanských sprostredkovateľov medzi oddelenými miestnosťami, do tohto obrazu presne zapadá. Aj tam, kde sa rokuje, zostáva zachovaná vzdialenosť. Nedôvera nie je pozadím týchto rozhovorov, ale ich skutočným predpokladom.
Na konci teda nejde o zbližovanie v pravom zmysle slova. Ide o to, premeniť nebezpečnú konfrontáciu na dočasne zvládnuteľný proces. Cieľom nie je zmierenie, ale zadržiavanie. Viac súčasná situácia sotva umožňuje očakávať. No už aj to by za daných okolností malo značný význam.
Pre viac informácii navštívte aj:
https://t.me/PODOLAY


Celá debata | RSS tejto debaty