podolay

USA podnikli vojenský úder. Biely dom potvrdil letecké útoky na Venezuelu. Caracas sa odvoláva na článok 51 Charty OSN a uplatňuje právo na sebaobranu. Telefonát medzi Nicolásom Madurom a Donaldom Trumpom zostal bez účinku.
Predtým hlásené zničenie venezuelských lodí sa spätne javí ako skúšobný beh – vojenský aj politický.

Skutočné jadro tejto eskalácie nie je vojenské, ale právne. Trump operuje v presne vypočítanom mocenskom okne amerického ústavného práva.

Právny nástroj: „War Powers“
Podľa rezolúcie War Powers z roku 1973 musí prezident do 48 hodín informovať Kongres Spojených štátov. Bez výslovného mandátu môže operácia trvať maximálne 60 dní (plus až 30 dní na stiahnutie).
Rozhodujúce je: prezident môže začať okamžite. Presne toto okno Trump využíva – počas prestávky Kongresu. Čím viac faktov sa vytvorí do návratu parlamentu, tým vyššia je politická hranica pre prerušenie operácie.

Narativ na zabezpečenie kroku
Trump bude argumentovať, že USA reagovali na útok. Venezuela – podľa tejto interpretácie – vedie „drogovo-teroristickú vojnu“ tým, že cielene pašuje drogy do USA.
Tento naratív je kľúčový: sebaobrana umožňuje konať bez predchádzajúceho súhlasu Kongresu. Práve tu sa začne neskorší spor: Kedy sa začína počítať 60-dňová lehota? Mení sa protidrogová operácia fakticky na vojnu proti štátu?

Venezuela ako geopolitický uzol
Venezuela nie je izolovaným dejiskom, ale priesečníkom viacerých záujmov veľmocí.

Čína:
Peking je už roky strategickým aktérom vo Venezuele: úvery, infraštruktúra, technológie, energetika. Krátko pred americkými útokmi mali prebehnúť ústne dohody o vojenskej spolupráci – bez zmluvy, no s jasným signálom.
Z pohľadu USA je Venezuela preto nielen „problémovým štátom“, ale vstupnou bránou čínskej prítomnosti v západnej hemisfére – presne to, čomu má zabrániť logika Monroeovej doktríny.

Rusko:
Moskva investovala do Venezuely približne 20 miliárd USD – najmä v energetike a zbrojárstve. Rozhodujúci je však ropný faktor: Venezuela disponuje jednými z najväčších potvrdených zásob ropy na svete.
Ak by USA získali priamy prístup alebo kontrolu, Washington by mohol silnejšie ovplyvňovať globálny ropný trh – s nepriamymi dôsledkami pre Rusko: ceny, príjmy, rozpočtová stabilita.
Nejde teda len o stratené investície, ale o strategický posun trhov a moci.

Väčšia logika – zrkadlová Monroeova doktrína
V hĺbke sleduje eskalácia starý, triezvy poriadok.

Ruská „špeciálna operácia“ na Ukrajine je zrkadlovým uplatnením vlastnej Monroeovej logiky: žiadna cudzia projekcia moci v bezprostrednom predpolí.
Postup USA vo Venezuele je Monroeova doktrína v čistej podobe: žiadni externí aktéri v západnej hemisfére – v prípade potreby presadené vojensky.
Dve veľmoci, dve sféry vplyvu, dve „špeciálne operácie“ – rovnaká logika, odlišné nálepky.

To by bol „regime chang light“: vonkajší tlak a bodová akcia USA sa stretnú s vnútorným rozpadom lojality. Zadržanie Madura Američanmi by bolo možné len vtedy, ak by ho časti armády prestali chrániť. Žiadna invázia, ale zvnútra prevrátený mocenský aparát, ktorý USA iba zabezpečia.

Ak teraz Maduro zmizne z venezuelských obrazoviek, ponúka sa vysvetlenie: dohoda. Protivzdušná obrana nezasahuje, nie sú padlí príslušníci amerických špeciálnych síl, neevidujú sa rokovania medzi generálmi a Američanmi, kubánske služby „prespia“ priebeh, López (minister obrany) je fakticky neutralizovaný a po predchádzajúcich prejavoch lojality zavládne aj z Pekingu ticho. To je sotva náhoda.

Pre viac informácii navštívte aj:

https://t.me/PODOLAY