podolay

Občania stále viac strácajú dôveru v politické strany. Je to fenomén rastúcej nechuti voličov voliť strany a politikov označovaných ako štandartné. Prejavilo sa to pri rôznych voľbách, kde výrazne uspeli aj nezávislí kandidáti, bez podpory straníckych štruktúr. Nie je ale to len špecifikum Slovenska, vidíme to aj v iných krajinách. Preto sa často spomína ako politický model spoločnosti práve malé Švajčiarsko, vklínené do stredu Európskej únie, kde sa praktizuje práve priama demokracia formou plebiscitov. Tam strany nezohrávajú až takú významnú úlohu. Na Slovensku ale prevláda názor, že nerozhoduje ľuďmi zvolená vláda, ale oligarchia v podobe finančných skupín. Politiku teda zdegenerovala na bohapustú kleptokraciu. Nechám na zváženie, či tomu tak skutočne je.

Bude Slovensko ešte niekedy v Európe takým druhým Švajčiarskom? Priznávam, že je to dosť provokačná otázka. Ale v minulosti sa to za vlády Mečiara (!) dosť často spomínalo. Čo Slovensku na ceste k tomu cieľu chýba? Je potrebné urobiť veľmi veľa systémových zmien, aby sa krajina konečne stala demokratickým (vláda ľudu) a právnym (dodržiavanie zákonov) štátom bez prebujnelej korupcie. Krajina by sa mala vydať na tú síce dlhú, ale správnu cestu za cieľom, stať sa vysnívaným Švajčiarskom. Určite by to najmä pre mladú generáciu, ktorá teraz často opúšťa krajinu, stálo za to. V celej krajine by mala byť nastolená široká spoločenská diskusia o jej budúcom smerovaní.
Malo by sa diskutovať aj o zmene postavenia poslancov NR SR a to podľa osvedčeného švajčiarskeho modelu. To by maximálne prospelo k ozdraveniu (vcelku chorého) slovenského parlamentarizmu. Členovia parlamentu vo Švajčiarsku totiž nie sú platení za mandát, sú len odškodňovaní za parlamentnú činnosť (parlament zasadá štyrikrát ročne na trojtýždňovom verejnom rokovaní) podľa pevného tarifu. Poslanci teda ostávajú v pôvodnom zamestnaní a tým majú ako neprofesionálni politici oveľa bližšie k problémom občanov, keďže ostali jednými z nich. V takomto systéme sa poslancami stávajú len spoľahliví ľudia, ktorí sa preukázateľne osvedčili na obecnej a kantonálnej (zrovnateľné s VÚC) úrovni, alebo v inej sfére verejného života (napr. ako priemyselní manažéri, osobnosti vedy, umenia a pod.). Systém navyše umožňuje, že neprofesionálni poslanci môžu do rokovaní vnášať znalosti získané z predchádzajúcej úspešnej praxe.

Švajčiari sami tvrdia, že nebezpečenstvo vzniku nejakej kasty politikov u nich prakticky neexistuje. V krajine nevládne žiadna koalícia ani opozícia. Švajčiari majú konkordanciu, čiže každá väčšia strana má právo i morálnu povinnosť ponúknuť do vlády čo najlepšieho ministra. Politické strany nedostávajú žiadne príspevky od štátu! A na uživenie ich štátu (v ktorom politici nekradnú) postačuje ako DPH štandardná sadzba 7,7 %, špeciálna sadzba 3,7 % (hoteli), znížená sadzba 2,5 % (potraviny, lieky, noviny a knihy) a od DPH sú oslobodené: zdravotníctvo, školstvo a kultúra. V dnešnej dobe je výška DPH aj úspešný nástroj proti inflácii, ktorá je vo Švajčiarsku 2,9 %, na Slovensku 15,4 % a v eurozóne 6,9%.

Švajčiarsky zázrak je aj to, že hoci Švajčiarsko nemá takmer žiadne suroviny, je to jedna z najlepšie prosperujúcich krajín sveta. Ďalším divom je, že aj ľudia žijúci v tejto krajine majú rôzne jazyky (nemčina, francúzština, taliančina a ďalšie), rôzne náboženstvá a aj rôznu kultúru (nemeckú, francúzsku a taliansku) a v tejto krajine neexistujú vnútorné konflikty. To všetko je výsledok osobitného systému štátnej správy, ktorý je pre občanov hlavným stmelujícím prvkom – priamej demokracie. Švajčiari v roku 1847 pridali povinné referendum k svojej národnej ústave. O každej zmene a doplnení ústavy je vláda povinná zvolať referendum. Rovnako je referendum povinné aj o vstupe Švajčiarska do medzinárodných organizácií. Občanom sa umožňuje po zozbieraní 100.000 podpisov podať všeobecný návrh parlamentu, ktorý potom slobodne rozhodne, či ho zapracuje do zákona alebo do novely ústavy. Tento návrh sa potom stane predmetom referenda.

Pozrime sa teraz na Slovensko.
Pravý opak sa totiž deje od vyhlásenia samostatnosti republiky na Slovensku. Slušnú politiku pre ľudí tu nahradil len neskrotný politický (!) biznis a to za akúkoľvek cenu. Dostať sa do vysokej politiky znamená pre mnohých politikov (česť výnimkám) aj pomerne rýchle zbohatnutie, samozrejme na úkor celej spoločnosti, nakoľko sa bohapusto kradne. Áno, na Slovensku sa kradne. Keď je tlak občanov už moc veľký, tak niekdo odstúpi, alebo je odstúpený, ale systém sa nemení. A hlavne ten treba zmeniť. Peniaze na Slovensku vytlačili akékoľvek hodnoty, morálku a etiku v tzv. elite národa, ktorá ho vraj zastupuje a má byť preto aj vzorom pre celý národ. Tento stav trvá žiaľ už 30 rokov! Povedané počítačovou rečou, potrebujeme na Slovensku konečne reštart!

Veď pre 8 miliónov obyvateľov Švajčiarska stačí 7 (slovom sedem) ministrov, pričom jeden z nich striedavo zastáva, po dobu jedného roka, aj funkciu prezidenta.

Členovia vlády nie sú osoby chránené pred verejnosťou. Je celkom normálne, že ich stretnete v električke alebo v autobuse. Ak chcete, môžete ich bez prekážok osloviť. Proste výborný systém. Dokážete si také niečo predstaviť v budúcnosti na Slovensku? Ale oproti tomu má malé, 5-miliónové Slovensko ministrov raz toľko, teda 14!

Ako model kvalitne fungujúceho štátu si teda skutočne môže Slovensko za príklad zobrať Švajčiarsko, ktoré má naopak veľmi efektívnu štátnu správu. O priamej demokracii a podieľaní sa občanov na správe krajiny už ani nehovoriac. V žiadnej inej krajine na svete neexistuje na národnej úrovni také priame rozhodovanie celého národa. Je to skutočne vzor štátu s najsilnejšími samosprávnymi prvkami tohto demokratického spôsobu vládnutia a vďaka tomu, Švajčiarska konfederácia existuje už viac ako 600 rokov. Vo Švajčiarsku občan rozhoduje o miestnej, kantonálnej aj celoštátnej politike. Suverénni švajčiarski občania sú teda skutočnými vlastníkmi svojho štátu. Na Slovensku netreba vymýšľať žiadny nový systém.

Príklad Švajčiarska môže teda v mnohom slúžiť inšpiratívne pre budovanie nového, po 30-tich rokoch skutočne demokratického Slovenska. Zreteľný postupný pokles významu politických strán vedie k prirodzenému posilneniu pozície samospráv, ktorej fungovaniu voliči viac rozumejú a jej predstaviteľov aj dobre poznajú a majú ich pod bezprostrednejším dohľadom.
Preto by sa slovenský národ mal konečne prebrať z letargie a pasivity, keď sa jedná o veci verejné. Tu treba apelovať aj na dosť apolitickú mládež, ktorá bude neskôr znášať všetky následky súčasnej politickej a ekonomickej moci a ich, často zlých, rozhodnutí. Je potrebné sa viac angažovať v politike a správe vecí verejných, aby práve mladá generácia bola v stave nahradiť všetkých do- a presluhujúcich politikov. Veď práve hodnoty ako je sloboda, demokracia a právny štát si vyžadujú maximálnu osobnú angažovanosť každého jedného občana.
Po tých dlhých rokoch nezodpovedného drancovania krajiny Slovensku (vlastne od roku 1989) teda asi nezostáva príliš veľa času na nápravu. V opačnom prípade to asi s tou peknou malou krajinou pod Tatrami nedopadne práve najlepšie. Neurobiť zásadné zmeny vo fungovaní krajiny by bola aj nenapraviteľná historická chyba na budúcich generáciách!

Znížme v parlamente na začiatok to nezmyselne vysoké kvórum z 50% na 10% (dnes platnosť podmieňuje účasť nadpolovičnej väčšiny voličov) pri referendách na Slovensku. Veď keď na legitimitu 13-tich slovenských poslancov v Európskom parlamente v roku 2014 postačovala účasť 13% (!) voličov, tak potom musí byť legitíme aj oveľa nižšie kvórum pri referendách, kde rozhodujú občania. Na zvolenie poslanca NR SR sa dokonca nepožaduje žiadne kvórum. Teda pre zvolenie „zástupcu občanov“ teoreticky postačí aj jeden jediný platný hlas, trebárs aj vlastný! Môžeme tu vôbec hovoriť potom o zástupcovi občanov? Demokracia nemôže spočívať len v slobodných voľbách, keď raz za 4 roky hodíme hlas do do volebnej urny.

Ak sa v čl. 2 Ústavy SR deklaruje, že „štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo“, tak by tomu tak malo byť aj po voľbách.

Je čas na zmenu volebného systému, redukciu ministerstiev a štátnych úradov, zmenu územnosprávneho členenia Slovenska a presun moci do regiónov. Jednoducho priblížiť viac moci, kompetencií ale hlavne financií z centrálnej vlády k regionálnym resp. komunálnym vládam. Štruktúry a vplyv tzv. politických strán v mestách a obciach neexistuje. Garantujem Vám, že drvivá väčšina ľudí na Slovensku vo svojich mestách a obciach kde žijú, necítia podporu týchto strán a poslancov z Národnej rady ani nepoznajú. Súčasná moc politických strán je neadresná, postavená na pár ľuďoch sediacich vo vláde a v parlamente v Bratislave. Občania chcú voliť ľudí s príbehmi a nie byť zavislý na vzťahu k nejakej strane. Ľudia majú plné zuby tohto straníckeho systému.

Nemožnosť odvolania neschopného poslanca treba teda považovať za deformáciu priameho výkonu moci. Počas štyroch rokov takto strácajú občania de facto svoje právo vykonávať štátnu moc, majú ju de iure. Z pohľadu kontroly výkonu moci to veru nemožno nazvať funkčnou demokraciou. Väščie rozhodovanie práve referendom, ako vôľe väčšiny národa, možno preto vidieť ako cestu k skutočnej demokracii. Usilovný slovenský národ by si, po tých rokoch politického experimentovania, konečne zaslúžil lepší model. Slovensko by malo postupne nastúpiť cestu, akou osvedčene kráča práve Švajčiarsko. Aj občania Slovenska by mali byť zvrchovanými správcami svojho štátu a to práve cez nástroje priamej demokracie.

Ujme sa tejto myšlienky nejaká parlamentná, či nebodaj novovznikajúca strana, alebo to bude opäť len mimoparlamentná iniciatíva? Keď taká priama demokracia skvele funguje vo Švajčiarsku, tak to musí predsa ísť aj na Slovensku.