Prímerie nie je mier. Predstavuje len dočasné zastavenie bojov, ktoré trvá dovtedy, kým sa jedna zo strán necíti byť dostatočne silná na obnovenie útoku. V praxi je prímerie výhodou najmä pre zbrojársky priemysel. Ak má vzniknúť skutočný a trvalý mier, môže byť nevyhnutné aj nové vymedzenie hraníc – na základe vôle ľudí, ktorí v daných oblastiach žijú. Tento princíp sa netýka len Ukrajiny.
V minulosti vojenskému konfliktu predchádzalo formálne vyhlásenie vojny. Išlo o posledné varovanie, výzvu na rokovania. Ak k dohode nedošlo, nasledovali boje, ktoré sa ukončili mierovou zmluvou. Tento model fungoval dlhé desaťročia. Od roku 1945 však prebehli stovky ozbrojených konfliktov, z ktorých prakticky žiaden nebol oficiálne vyhlásený. Rovnako absentovali mierové zmluvy. Mnohé štáty dnes žijú v stave permanentného prímeria, sledujú sa navzájom ako potenciálni nepriatelia a investujú miliardy do zbrojenia – na úkor vlastných občanov. Z toho vyplýva záver: kto požaduje len prímerie, nechce skutočný mier. Platí to predovšetkým v prípade Ukrajiny.
Príkladom možného riešenia je rozpad bývalej Juhoslávie. Hoci bol tento konflikt do značnej miery iniciovaný a ovplyvňovaný Západom, nakoniec viedol k novému usporiadaniu územia. Juhoslávia, ako posledný štát usilujúci sa o tzv. „tretí spôsob“ medzi kapitalizmom a komunizmom, bola cieľom geopolitického tlaku. Dnes v regióne síce pretrváva napätie, no štvrťstoročie relatívneho mieru je realitou. Podobný vývoj možno pozorovať aj v prípade rozdelenia Československa na dve samostatné republiky začiatkom 90. rokov, ako aj pri pokojnom rozpade Sovietskeho zväzu. Tieto príklady ukazujú, že nové štátne usporiadanie – ak je založené na vôli obyvateľov – môže predstavovať cestu k mieru.
Otázka pre Zelenského teda znie: prečo by to nemohlo platiť aj pre Ukrajinu?
Opäť ste mimo. Analógiu s rozpadom Juhoslávie... ...
To že konflikt v Juhoslávii bol incíovaný... ...
Zásada územnej celistvosti je jeden zo... ...
Celá debata | RSS tejto debaty