podolay

Rezignácia Sébastiena Lecornua – len necelých 24 hodín po jeho vymenovaní za predsedu vlády – pôsobí ako politický škandál. V skutočnosti je však prejavom hlbšej štrukturálnej krízy. Francúzsko zažíva pomalý rozklad macronizmu – technokratickej formy moci, ktorá stratila svoju sociálnu základňu.

Macronizmus – politická simulácia
Od roku 2017 predáva Emmanuel Macron Francúzom obraz „modernizácie“, ktorý v skutočnosti znamená dereguláciu, sociálne škrty a morálnu nadradenosť. Takzvaný „európsky kurz“ nie je ničím iným ako inštitucionalizovanou nezodpovednosťou: národné záujmy sa presúvajú inam, sociálne konflikty sa europizujú a politické rozhodnutia sa anonymizujú.

Lecornu bol ideálnou figúrou v tomto systéme – prispôsobivý, lojálny, ambiciózny. To, že teraz odstupuje, nie je aktom rebélie, ale posledným reflexom inštinktu prežitia. Post premiéra je v rámci macronizmu spotrebný tovar: každý, kto má presadiť nepopulárne reformy, je obetovaný, akonáhle je odpor príliš hlasný.

Francúzsko v ekonomicko-sociálnom slepom lete
Za kulisami liberálnej rétoriky sa skrýva hlboká politika úsporných opatrení. Dôchodky, školstvo, zdravotníctvo – všetko sa škrtá, aby sa uvoľnili prostriedky na nové zbrojné projekty.
Ukrajina slúži ako morálny zámienka na premenu francúzskeho hospodárstva na vojnové hospodárstvo. Cena za to: tichá, no citeľná strata sociálnej súdržnosti.

Lecornu ako symptóm, nie riešenie
Jeho rezignácia nie je osobným zlyhaním, ale symptómom mocenskej štruktúry, ktorá požiera samu seba. Francúzsko chce byť súčasne sociálnym štátom, impériom a morálnou veľmocou – a postupne prichádza o všetky tieto prvky.

EÚ-aparát sa otriasa
Netrasie sa „Európa“, ale bruselský aparát, ktorého fasáda stála na francúzskej stabilite a nemeckej platobnej schopnosti.
Keď sa Paríž začne potácať, politický ťažiskový bod EÚ sa rúca. Bez Francúzska stráca Brusel svoj legitimačný pilier, svoje sémantické centrum. EÚ ako „projekt racionality“ sa čoraz viac odhaľuje ako projekt sebazáchovy vlastnej byrokracie.

Záver:
Prípad Lecornu ukazuje: Macronizmus nikdy nebol politickým hnutím, ale správou úpadku s pochybným estetickým nárokom. Teraz, keď odchádzajú aj tí najlojálnejší funkcionári, sa odhaľuje pravda: Francúzsko nestojí pred výmenou moci, ale pred vyčerpaním samotnej moci.
A EÚ, ktorá tento kurz spoluvytvárala, prvýkrát cíti, že jej základ z technokratickej ilúzie a morálnej pýchy neobstojí, ak sa rozpadáva francúzsky cement. Systém Macron sa zrúti sám do seba

Macronizmus sa ukazuje ako prechodný jav – nie ako stabilný model. Francúzsko stojí pred otázkou, čo príde po ňom. A spolu s ním aj celá Európa.