podolay

Po viac ako štyroch rokoch vojny sa v americkej debate o zahraničnej politike črtá pozoruhodný posun: udržateľný mier nemožno zostaviť z jednotlivých požiadaviek, bezpečnostných záruk a bilaterálnych dohôd. Musí prepájať záujmy všetkých rozhodujúcich aktérov vrátane Ruska.

Práve o to ide v novom príspevku Matta Waldmana a Samuela Charapa pre časopis Foreign Affairs. Už samotná východisková otázka je pozoruhodná: Ako musí byť vôbec koncipovaný sprostredkovateľský proces, aby sa z paralelne vedených rokovaní napokon mohla stať záväzná a životaschopná dohoda?

Autori kritizujú súčasnú štruktúru rokovaní. Washington, Kyjev, Moskva a európske vlády rokujú v rôznych formátoch o rôznych dokumentoch. Chýba spoločný rokovací rámec, v ktorom by boli rozhodujúce otázky navzájom prepojené a riešené súčasne.

Na prvý pohľad to znie technicky. V skutočnosti sa to dotýka samotnej podstaty konfliktu.

Kompromis medzi Washingtonom a Kyjevom môže byť pre Moskvu neprijateľný. Ústupky voči Rusku môžu byť zase zablokované v Londýne, Bruseli alebo v jednotlivých štátoch EÚ. Bezpečnostné záruky, sankcie, územie, rozmiestnenie vojsk, obnova krajiny a budúca zahraničnopolitická orientácia Ukrajiny preto nemožno od seba jednoducho oddeliť.

Ešte zaujímavejšia je druhá myšlienka. Rokovania sa musia orientovať na záujmy, nielen na verejne deklarované pozície. Tým sa nepriamo spochybňuje aj metóda, ktorá dlhé roky formovala západnú diplomaciu: najprv sa v rámci vlastného spojenectva sformuluje riešenie a následne sa druhá strana presviedča, aby ho prijala.

Dohoda, ktorú v podstate navrhne jedna strana a následne ju predloží druhej, však zostáva závislá od politického a vojenského tlaku, ktorý má prinútiť druhú stranu k jej prijatiu.

Tu sa začína skutočný geopolitický význam článku: USA môžu Ukrajine ponúknuť bezpečnostné záruky. Ak však konkrétna podoba týchto záruk vytvára z ruského pohľadu trvalú strategickú hrozbu, ešte tým nevznikol mier. Washington môže zároveň Moskve prisľúbiť zmiernenie sankcií. Významná časť sankcií je však v rukách EÚ a Spojeného kráľovstva.

A tým sa mení aj samotný predmet rokovaní. Už nejde len o to, kde bude jedného dňa prebiehať línia prímeria. Ide o prepojenie územia, vojenskej prítomnosti, bezpečnostných záruk, sankcií, ukrajinských ozbrojených síl a budúceho strategického postavenia Ukrajiny.

Kto tieto otázky navzájom prepojí, nevyhnutne dospeje k širšej otázke: Aké bezpečnostné usporiadanie má po tejto vojne platiť vo východnej Európe? Práve tu spočíva politická citlivosť problému: Západ celé roky väčšinou vnímal vojnu na Ukrajine ako problém, ktorého politické riešenie možno definovať medzi Kyjevom a jeho západnými podporovateľmi. Rusko malo byť napokon prinútené toto usporiadanie akceptovať.

Takáto konštrukcia však zjavne naráža na svoje hranice. Bezpečnostné usporiadania totiž nefungujú preto, že sú morálne žiaduce alebo diplomaticky dohodnuté. Fungujú vtedy, keď majú rozhodujúce mocnosti dostatok dôvodov na to, aby ich neustále nespochybňovali.

Debata sa tak vracia k bodu, ktorému sa celé roky chcelo vyhnúť:

Vojna na Ukrajine je už dávno viac než len vojnou o ukrajinské územie. Je súčasťou zápasu o budúce mocenské a bezpečnostné usporiadanie východnej Európy.

A práve preto bude mier podstatne náročnejší než prímerie. O frontových líniách sa dá rokovať. O novom európskom bezpečnostnom usporiadaní sa však treba dohodnúť.

Pre viac informácii navštívte aj:

https://t.me/PODOLAY