podolay

Dnešný samit NATO v Ankare má priniesť tri veci: okamžité a dôveryhodné odstrašenie Ruska, nové rozdelenie bremena medzi USA a Európou a jasný signál Kyjevu. Všetky tri body sa zbiehajú na jednej osi: Rusko – Ukrajina.

Architektúra je už jasná. Spojené štáty zostávajú jadrovou a technologickou oporou, no znižujú svoj podiel na konvenčnej obrane. Európa preberá vojakov, výrobu zbraní, logistiku aj financovanie. Ukrajina pokračuje v boji. Nejde o momentálny stav, ale o vzorec: zadržiavať Rusko, udržiavať Ukrajinu ako nástroj tlaku a prispôsobiť NATO vedúcej mocnosti, ktorá je čoraz menej spoľahlivá.

Cieľ vynakladať 5 % HDP, schválený v Haagu a uvedený do praxe v Ankare, si zároveň vynúti presun zdrojov, ktorý ďaleko presahuje obranné rozpočty: od sociálnej politiky smerom k militarizácii. Pre Nemecko to znamená: najväčšiu európsku pomoc Ukrajine, novú brigádu v Litve, vedúcu úlohu v Pobaltí – financovanú krajinou, ktorá zároveň vedie spory o dôchodkovú reformu a zápasí s investičným deficitom.

Skutočnou slabinou tejto konštrukcie je čas. Peniaze možno schváliť rozhodnutím vlády. Dôstojníci, továrne na muníciu, protivzdušná obrana, sklady náhradných dielov či spoločenská pripravenosť znášať vysoké straty však nevzniknú za niekoľko rokov. Kto sa pozerá iba na percentá, zamieňa symbolickú politiku za skutočné schopnosti.

A Ukrajina v tomto modeli nemusí zvíťaziť – nesmie však prehrať natoľko, aby sa spolu s ňou zrútila celá nanovo budovaná európska obranná architektúra. Preto bude pomoc pokračovať aj napriek sporom, rozpočtovým deficitom a rastúcej nespokojnosti európskych voličov. Núdzová pomoc napadnutej krajine sa mení na nosný pilier vlastného bezpečnostného poriadku – posun, ktorý zatiaľ nikto otvorene nepriznáva.

Rozdelenie medzi odstrašením a schopnosťou viesť vojnu neobstojí. Čím pevnejšie budú nemecké jednotky, štáby, sklady a dopravné trasy začlenené do štruktúr NATO, tým menší bude politický manévrovací priestor v čase krízy. Eskalácia na východnom krídle by zasiahla nemecké štruktúry od prvej chvíle – nie je to vedľajší účinok, ale samotný cieľ.

Do tohto obrazu zapadá aj rastúca úloha Turecka: kontrola prístupu do Čierneho mora, expandujúci zbrojársky priemysel a postavenie spojnice medzi Ruskom, Blízkym východom a Stredozemím. Erdoğan za to požaduje začlenenie do európskej obrannej štruktúry – „360-stupňové NATO“, ktoré kladie hrozby z juhu na rovnakú úroveň ako Rusko. Nemecko platí a organizuje, Turecko sa stáva strategickým spojovacím článkom, Ukrajina predsunutým priestorom a Washington sa môže bez straty vplyvu sústrediť na iné regióny sveta. Práve toto – a nie samotná pomoc Ukrajine – predstavuje skutočné rozdelenie bremena, ktoré má byť zakotvené v Ankare.

Najväčšou záťažou však zostáva skutočnosť, že naďalej neexistuje jasne pomenovaný konečný stav. Izolácia Ruska? Úplné znovudobytie územia Kyjevom? Vojenská patová situácia, ktorá si raz vynúti rokovania? Bez odpovede sa z odstrašenia stáva nekonečná príprava na ďalší stupeň eskalácie.

Ankara tak rozhoduje o viac než len o nových miliardách pre Kyjev. Má zakotviť poriadok, v ktorom Nemecko financuje a vedie, Ukrajina pokračuje v boji do posledného Ukrajinca a Spojené štáty zostávajú vedúcou mocnosťou napriek tomu, že nesú čoraz menšiu časť bremena, ale najviac na tom zarábajú. To môže NATO nateraz krátkodobo stabilizovať. Prečo sa ale vždy predpokladá, že Nemecko bude nejakým spôsobom bezpečnejšie? Opak je pravdou. Celá Európa pritom pôjde ekonomicky dolu vodou. To vidíme reálne na nemeckom hospodárstve posledné roky. A práve to je z dlhodobého hľadiska aj skutočný zmysel celej veci.

To je už ale celkom iná otázka.