podolay

Španielsko vstupuje do novej fázy svojej vnútornej krízy. Opäť sa desať tisíce nelegálnych migrantov pokúsili prekonať španielsku hranicu pri Ceute. To, čo sa v Bruseli často prezentuje ako „migračný pohyb“ alebo humanitárna výzva, tu ukazuje svoj skutočný charakter: migrácia sa už dávno stala politickým nástrojom nátlaku.

Podozrenie smeruje na Maroko. Rabat veľmi dobre pozná slabé miesta Španielska. Ceuta a Melilla nie sú len pohraničné mestá, ale aj geopolitické páky. Ak sa marocké kontroly uvoľnia, Madrid sa dostane pod tlak v priebehu niekoľkých hodín. Či bol najnovší masový pokus o prekročenie hranice priamo organizovaný marockou vládou, zatiaľ nebolo dokázané. Z hľadiska politického účinku je to však takmer druhoradé. Rozhodujúce je, že Španielsko dokázalo svoju hranicu opäť ubrániť len s veľkým úsilím.

Štát, ktorý už sám nerozhoduje o tom, kto vstupuje na jeho územie, stráca časť svojej suverenity. Falange Española reagovala mimoriadne ostrým vyhlásením. Obvinila Maroko z organizovanej operácie proti Španielsku a vyhlásila, že ak armáda nedokáže hranicu ochrániť, španielsky ľud má právo na sebaobranu. Zároveň vyzvala na protesty pred marockým veľvyslanectvom.

Radikálne požiadavky sa stávajú spoločensky prijateľnými tam, kde štát viditeľne zlyháva. Ak občania nadobudnú presvedčenie, že vláda, polícia a armáda už nedokážu alebo nechcú obnoviť kontrolu, začína sa nebezpečný vývoj. Potom sa z požiadavky na ochranu hraníc stáva požiadavka na vlastnú ochranu. Z nedôvery vzniká samoorganizácia. A z migračnej krízy sa môže stať otvorená kríza autority štátu. Madrid tak čelí problému, ktorý politická elita EÚ už roky odsúva bokom.

Brusel pristupoval k migrácii ako k morálnej otázke, diskreditoval národnú ochranu hraníc a každé sprísnenie migračnej politiky automaticky spájal s podozrením z extrémizmu. Zároveň boli štáty, ktoré chceli svoje hranice skutočne chrániť, politicky aj právne napádané.

Teraz sa ukazuje výsledok: EÚ morálne povýšila otvorené hranice na ideál bez toho, aby dokázala kontrolovať ich politické dôsledky.

Migrácia nemení len sociálne rozpočty alebo štatistiky kriminality. Rozhoduje aj o tom, či štát dokáže udržať kontrolu nad svojím územím, verejným poriadkom a napokon aj nad svojím monopolom na použitie sily. Ceuta preto nie je len miestnym incidentom na okraji Európy. Je to varovný signál.

Ak môže Maroko otvorením svojej hranice vytvárať vnútropolitický tlak na Španielsko, potom často zdôrazňovaná „európska suverenita“ nie je ničím viac než prázdnou frázou. Únia, ktorá nedokáže chrániť svoje vonkajšie hranice, nemôže byť ani suverénna, ani akcieschopná.

EÚ priviedla svoje členské štáty do paradoxnej situácie: národná ochrana hraníc je považovaná za politicky podozrivú, zatiaľ čo strata kontroly sa spravuje ako humanitárna normalita. Táto politika teraz naráža na svoje hranice.

Ak sa budú masové prelomy hraníc opakovať, Španielsko už nebude diskutovať len o väčšom počte policajtov alebo dodatočných kapacitách na prijímanie migrantov. Pôjde o nasadenie armády, o politickú zodpovednosť vlády a o otázku, či obyvatelia ešte veria, že ich štát dokáže ochrániť.

Práve v tomto bode sa migrácia stáva systémovým rizikom.

Nemecko a okolité krajiny sa dodnes nespamätali z miliónov utečencov roku 2015, keď vtedajšia kancelárka Merkel otvorila hranice.

Európa nestojí len pred ďalšou migračnou krízou. Európska únia čelí politickým dôsledkom vlastnej bezhraničnosti.

Pre viac informácii navštívte aj:

https://t.me/PODOLAY