podolay

Kto nahradí Zuzanu Čaputovú v kresle prezidenta? Pozorujem s cudziny, ako sa na Slovensku už dnes zúfalo hľadá kandidát do volieb na post budúceho slovenského prezidenta, ktoré budú až na jar v roku 2024, aby nahradil tú súčasnú. Dovoľte mi preto do tejto celospoločenskej diskusie jednu kacírsku myšlienku. Čo tak, zobrať si tu príklad z Litvy, ktorá si zvolila za prezidenta krajana žijúceho dlhé roky v demokratickej cudzine. Valdas Adamkus, ktorý bol tretí a aj piaty prezident Litovskej republiky, zvíťazil vo voľbách v roku 1998 dokonca ako americký štátny občan s litovskými koreňmi a nebol členom žiadnej strany v Litve. Prezident Adamkus, ktorý strávil značnú časť svojho života v americkom exile, musel po návrate začiatkom deväťdesiatych rokov ľudí presviedčať, že nálepka cudzinec, je voči nemu nespravodlivá. Podarilo sa mu to, bol to vynikajúci prezident svojej domoviny a v roku 2007 dostal aj ocenenie Európan roka.

Možno by si Slovensko mohlo zobrať Litvu ako vzor, aby aj ten v poradi už šiesty slovenský prezident nebol opäť bývalý člen komunistickej strany Slovenska, ako tí prví traja, alebo predseda podnikovej organizácie SZM v Poprade, či nebodaj opäť tá úplne neznáma marketingová žena, ktorá bola zrazu piata v úrade. Tá hrozba totiž reálne existuje. Netreba menovať a určite väčšina z vás bude vedieť, kto by to mohol znovu byť. Po tých rokoch tam potrebujeme konečne osobnosť s proslovenským zmýšľaním!

Po 30 rokoch od vzniku samostatnej Slovenskej republiky by bol konečne čas na skutočnú zmenu. Prezident by mal byť nestranník resp. niekto, kto nie je vôbec spájaný s komunistickou stranou a mimovládnymi organizáciami, financovanými zo zahraničia.

Nemal by to byť politik, ale štátnik a najmä osobnosť, ktorá by vedela určiť súčasné i budúce hodnoty pre Slovensko. Nezávislá osobnosť, ktorá by dokázala krajinu posunúť vpred a dať jej aj jasnú víziu smerovania, ktorá by dokázala úradu prezidenta založiť konečne rešpekt, patričnú úctu a zároveň vyprofilovať poslanie hlavy štátu.

Reálnymi uchádzačmi o post sú ale práve tí, ktorí vačšinou prichádzajú s niektorej politickej strany. Pritom by voliči na politický dôchodok určite radi poslali väčšinu politikov, ale nie do Grasalkovičovho paláca. Bude sa pri voľbách teda opakovať starý paradox? A existuje vôbec na Slovensku nezávislý a nestranícky kandidát na prezidenta? Som preto toho názoru, že by Slovensko v tomto mohlo nasledovať príklad tiež jednej malej, postkomunistickej krajiny, akou Litva je.

Doterajší prezidenti a prezidentka v celku neboli moc hodní tohto úradu a nasledujúca voľba bude pravdepodobne aj rozhodovať o zmysle prezidentského úradu pre Slovensko. Prvý prezident Michal Kováč nikdy nebol symbolom nového štátu, ale výsledkom komplikovaného kompromisu. Vo funkcii bol politicky nevýrazný, jeho kroky určoval jeho boj o vlastného syna, kde ako štátnik udelením amnestie zlyhal a o politike sa s ním moc inteligentne rozprávať nedalo. Jeho nástupca Rudolf Schuster sa do hry dostal iba vďaka tomu, aby Mečiar nedobyl Prezidentský palác a vo funkcii potom pôsobil skôr ako predseda Východoslovenského krajského národného výboru, ktorú funkciu za starého režimu zastával. Preslávil sa podávaním pálenky drienkovica zahraničnm návštevám, ktoré nechaval aj kuť rýle v Medzeve. Voľba ďaľšieho prezidenta Ivana Gašparoviča bola opät o tom menšom zle, čo je dosť príznačné pre viaceré voľby na Slovensku. Bolo treba opäť raz zabrániť Mečiara. Voľby by sa ale nemali vyhrávať proti niečomu, ale za niečo. Ďaľší prezident Andrej Kiska bol skôr marketingovým výtvorom a skrachovaným emigrantom, ktorý sa v USA nevedl uchytiť. Zato sa s neho na Slovensku stal milionár a zamlčal 900-tisícovú pôžičku, svojej firme KTAG, ktorá potom sporným spôsobom financovala jeho prezidentskú kampaň. KSS sa doňho po voľbe patrične obula. Prezidenta kritizovali najmä za jeho členstvo v SZM, kde bol predsedom podnikovej organizácie. Jeho otec bol dlhoročný funkcionár KSČ/KSS. Podľa vzoru svojho otca chcel Andrej Kiska ako 20-ročný vstúpiť do KSČ, ale odmietli ho prijať. Aké to šťastie. Robert Fico obvinil protikandidáta na prezidenta Andreje Kisku pred druhým kolom z toho, že má blízko k scientologickej církvi. Na tlačovej konferenci uviedol, že slovenskému milionárovi pod záštitou tejtto sekty vyšla kniha.

K úradujúcej prezidentke pani Zuzane Čaputovej sa vzhľadom k úcte k tomuto úradu, nebudem vyjadrovať, aj keby toho bolo prevdepodobne veľa. Možno vyhrala v roku 2019 aj vďaka tomu, že vedec Robert Mistrík, ktorého nominovala SASKA sa vzdal nádejnej kandidatúry v jej prospech. Dnes to pravdepodovne oľutoval, nakoľko ju často kritizoval.

Dovoľujem si podotknúť, že som mal tú česť všetkých slovenských prezidentov aj osobne spoznať až na tú madam, ktorej som ponúkol do kancelárie originál olejový obraz z roku 1944 s podobizňou gen. M.R.Štefánika od môjho otca. Po zvolení do funkcie zrazu prerušila komunikáciu so mnou a obraz M.R.Štefánika je teraz zavesený v kancelárii bývalého poslanca Bundestagu. Mne by sa viac hodil do Grassalkovičovho paláca, ale čo už, keď madam takú slovenskú osobnosť v princípe odmietla. Asi dopredu vedela prečo.

Ešte pred voľbami si väčšina Slovákov myslela, že najdrahšiu prezidentskú kampaň mala rozhodne víťazka volieb Zuzana Čaputová. To však podľa údajov Trancparency nie je pravda, informovali hnonline.sk. Kampaň Zuzany Čaputovej bola až treťou najdrahšou. Tieto čísla spochybnili aj facebookový status Maroša Šefčoviča, ktorý koncom marca napísal: „Je fakt, že moja protikandidátka má najdrahšiu prezidentskú kampaň v histórii Slovenska“.

Víťazka volieb a budúca prezidentka minula podľa Trancparency na svoju kampaň 650-tisíc eur. Kto jej to zafinancoval? Progresívne Slovensko, kde bola vtedy podpredsedníčkou strany? Druhým bol vedec Robert Mistrík, ktorého kampaň stála takmer 700-tisíc eur. Najdrahšiu kampaň mal práve Maroš Šefčovič, na ktorého úspech bolo vynaložených 764-tisíc eur.

Prezidentská funkcia by teda nemala byť akýmsi „výslužným“ postom pre dlhoročných slovenských politikov alebo milionárov! Slovensko by malo mať na takomto poste občianskeho kandidáta, ktorý je slovenskou politikou minimálne, alebo najlepšie, vôbec nie poznačený. A malo by sa to udiať aj za cenu toho, že by takýto kandidát prišiel zo zahraničia, ako nam to ukazuje výborny príklad Litvy. Veď aj Slováci vo svete sa napokon tiež pričinili o vznik samostatného Slovenska. Pri tejto príležitosti si dovolím poznamenať, že tento štát vôbec nezaložili nijakí dlhoroční bojovníci za štátnu samostatnosť, boli to proste technokrati moci, včetne pána Mečiara, ktorých k tomu donútili vtedajšie okolnosti. Viacerí, ktorí boli dokonca proti vzniku samostatnej republiky, v nej neskôr zastávali a dnes aj zastávajú významné funkcie. Aká to irónia osudu, že niektorí neskôr aj kandidovali na funkciu prezidenta.

Podľa Ústavy SR môže kandidáta na hlavu štátu navrhnúť minimálne 15 poslancov NR SR alebo 15.000 občanov formou petície. Kandidát musí mať minimálne 40 rokov.

V minulosti sa objavovali mená v súvislosti s OĽaNO arcibiskup Bezák, predseda KDH a expremiér Ján Čarnogurský, mená poslancov KDH Procházku a Hrušovského, ale aj expremiérky profesorky Ivety Radičovej, slovenský rekordér v prezidentských voľbách František Mikloško, ktorý sa uchádzal už trikrát a iní.

Tu by mohla konečne prejaviť jedna strana pri návrhu prezidentského kandidáta (samozrejme aj dámy) konečne aj (novú) odvahu. Určite by to celej slovenskej spoločnosti bolo len na prospech, keby na tom poste bol konečne človek nezaťažený slovenskou politikou, s charizmou, ktorému by ľudia verili, ktorý má zdravé názory a nebojí sa povedať pravdu. Osobností s takýmto štátnickým rozmerom na Slovensku žiaľ asi nie je veľa a tie ktoré by prichádzali v úvahu nemajú záujem o kandidatúru. Ďaľším problémom je aj tá skutočnosť, že je tam prakticky každý nejakým spôsobom zapletený do, nazvem to „vrkoča súčasnej slovenskej spoločnosti“. Preto by nebolo od veci rozhliadnuť sa aj po celom slovenskom svete, veď tam žije okolo jedného milióna krajanov a o vhodné osobnosti tam nie je núdza.

Úradu prezidenta republiky na Slovensku chýba totiž nielen tradícia, ale aj rešpekt. Nový slovenský prezident bude mať preto možno poslednú šancu, ako dať tomuto úradu skutočný zmysel. A to by sa malo využiť. Slovensko by si preto už nemalo dovoliť voľbu nevýrazného, dokonca protislovenského, alebo straníckeho prezidenta a nebodaj zaťaženého aj komunistickou minulosťou. Prezident republiky by mal byť predovšetkým štátnik a nie politik. Väčšina občanov si pravdepodobne aj želá konečne jedného nadstraníckeho prezidenta svetového formátu. Tak by bolo načase voličom takú osobnosť aj ponúknuť. Je potrebné nabrať len odvahu na takýto krok.

Slovensko by si už konečne zaslúžilo mať v Grassalkovičovom paláci v roku 2024 rozhľadeného, inteligentného, čestného človeka so skúsenosťami, ale zároveň aj hrdého Slováka, hoci aj zo zahraničia.