podolay

Uverejňujem tento článok napísaný v septembri 2014 a posúďte sami, či som sa pred 9 rokmi tak veľmi mýlil, čo sa na Ukrajine udeje.

Výhra západu, abebo Putinov triumf?

Ani jedno, ani druhé. Pod tlakom EÚ, hlavne Nemecka, ukrajinský prezident Petro Porošenko súhlasil s mierovým plánom, ktorý obsahuje aj „federalizáciu“ Ukrajiny. Celá ukrajinská kríza je v podstate jednou veľkou chybou Západu. Vyhlásenia typu, že Ukrajina a Gruzínsko by mohli vstúpiť do NATO, svedčia iba o tom, že Západ stratil rozum a zmysel pre realitu. V tieni jadrových zbraní je to „hra s kockami“ s možnosťou veľkej katastrofy. Žiadosť z Kyjeva o zbrane je s ich pohľadu pochopiteľná, ako aj túžba stať sa členom NATO. Oboje by bolo ale veľmi nebezpečné. Zdá sa, že si to teraz uvedomilo už aj NATO na summite vo waleskom meste Newport. Tu zohrala veľkú úlohu určite aj nemecká kancelárka, ktorá tam musela brzdiť „nabrúsených“ mužských kolegov. Darmo je, dámy sú predsa len mierumilovnejšie stvorenia a zdá sa, že aj v politike. Len škoda, že je Merkel taká osamotená medzi toľkými mužmi.

Zbrane na Ukrajinu, dokonca členstvo v NATO?

V skutočnosti mala Rada NATO diskutovať o neutešenej bezpečnostnej situácii v Afganistane a to po vyše 10-tich rokoch „pôsobenia“ NATO na Hindukuši. Teraz to bolo najmä o aktuálnom konflikte vo východnej Európe, ktorý sa úplne vymyká doterajšiemu západnému riešeniu konfliktov a navyše aj islámskym terorizmom v podobe Islámského štátu (IS), ktorý obsadzuje čoraz väščie územie ako v Sýrii, tak aj v destabilizovanom (po viacročnej „demokratizácii“ USA) Iraku. Nakoľko západné sankcie voči Rusku nesplnili ich odstrašujúci účinok a len škodia ekonomikám krajín EÚ treba prijať „nové“ sankcie, ako sa ozývalo zo summitu vo waleskom meste Newport. „Ak dôjde k implementácií nových sankcií, bude nasledovať reakcia z našej strany,“ promptne uviedol vo vyhlásení rezort ruskej diplomacie. A tak sa nám začína pekne točiť tá nezmyselná špirála! Aj slovenská ekonomika si akékoľvek sankcie „odskáče“. A to ešte zatiaľ neprišlo na automobilový priemysel. Potom to už bude veľmi kritické a všetky stratené trhy sa budú strašne ťažko získávať späť. Rozmýšľa vôbec niekdo aj týmto smerom?
Vážení, Putin nerozmýšľa komerčne, ale geopoliticky, čo ale ťažko pochopia iní „tiež“ politici. Navyše bolo Rusko už vopred pripravené na tie prvé západné sankcie. To je to prirovnanie Putina k šachistovi – ten má rozmyslených niekoľko ťahov vopred a jeho americký protejšok (Obama) hraje tak akurát golf.

Situácia medzi Moskvou a Kyjevom sa môže vyvinúť stále k horšiemu. Ukrajina nemôže už vyhrať vojensky, čo teraz priznalo aj NATO. Rusko na druhej strane môže konflikt stupňovať slovami aj skutkami, až po jadrový prah zásahu. Situácia je preto stále veľmi nebezpečná. Prianie Kyjeva o výzbroj od NATO je na prvý pohľad pochopiteľné, rovnako ako túžba spred šiestich rokov stať sa členom NATO, alebo aspoň „Membership Action Plan“(MAP), teda akýmsi asociovaným členom, aby sa Ukrajina priblížila k článku 5 Severoatlantickej zmluvy. Ten hovorí totiž o garanciách napadnutého člena.
Pred obidvoma scenármi treba naliehavo varovať. V tej dobe Putin a Medvedev hrozili vojnou – bez toho, aby to upresnili. Kancelárka Merkelová a vtedajší francúzsky prezident Sarkozy zablokovali potom túto ponuku USA, ponúknuť práve Ukrajine a Gruzínsku MAP. Členstvo Ukrajiny veľmi preferuje aj generálny tajomník NATO Rasmussen, známy pre silné slová a nezodpovedné vyhlásenia ohľadom členstva. Vo väčšine členských krajín NATO s toho majú potom „bolesti hlavy“. Ako dobre, že čoskoro na tejto funkcii skončí.

Kyjevská vláda je teda v katastrofálnej situácii a nie je zrelá ani politicky, nieto ešte vojensky na túto situáciu. Hoci ukrajinské jednotky najprv separatistov na juhovýchode akože už vojensky porazili a Putinovi zmarili jeho strategickú hru. Ale situácia sa totálne obrátila. Politici v Kyjeve prepásli moment, kedy by rokovania umožnili „zachovanie si tváre“ pre všetky zúčastnené strany konfliktu. Po bombardovaní vlastného obyvateľstva na východe krajiny si neviem teraz predstaviť jednotnú Ukrajinu. Vojensky, politicky a aj eticky si to Kyjev na východnej Ukrajine totálne zbabral. Krym tým, že sa stal súčasťou RF bol vlastne uchránený od situácie, ktorá nastala na východe Ukrajiny – teda vojny.

Putin, znovu a znovu Putin!

Putin je ten zloduch, ktorý je za všetko na Ukrajine zodpovedný. Toľko interpretácia Západu. Pozrieť sa do zrkadla by ale neuškodilo. Správa OBZE s 3. septembra 2014 totiž hovorí, že hranice medzi Ruskom a Ukrajinou posledné dva týždne neprekročili žiadne ruské bojové jednotky, zbrane ani munícia. Klamú nám tu teda všetci politici s krajín NATO? Na summite v Newporte 4. – 5. septembra 2014 nám tvrdili totiž pravý opak, nevynímajúc ani držiteľa (!) Nobelovej ceny mieru z roku 2009.

Ruský prezident je celkom šikovný a inteligentný politik, za ktorým stojí, aj vďaka sankciám, teraz vyše 80% Rusov. Veľakrát sa mu vyčíta jeho KGB minulosť (v USA sú zase politici s minulosťou CIA a to je OK), ale práve tá ho kvalifikuje čeliť obrovským intrigám oligarchov a ostatných protívníkov v jeho vlastnej krajine. Rusko bolo po vláde Jeľcina v dezolátnom stave a pod jeho vedením sa stalo veľmocou, hoci ešte nie svetovou. A zoberme si teraz takú skorumpovanú, dnes aj zbedačenú a zbombarovanú Ukrajinu. Tam nie je vôbec žiadna kontrola nad oligarchami. Jeden z nich je teraz dokonca prezidentom a nikto nemôže povedať, že svoje miliardy urobil s tou podradne kvalitnou čokoládou… Putin sa celom v konflikte ocitol vlastne medzi voľbou: nepriamou porážkou (cez separatistov), alebo možným útekom vpred. On si vybral druhú variantu a pritom stále prevádza dvojitú hru zo zákulisia. A zdá sa, že aj úspešne. Keď teraz hovorí o „fašistoch“ a prirovnáva správanie sa ukrajinskej armády obliehaniu Leningradu nemeckou armádou počas druhej svetovej vojny, tak vysiela jasný signál Západu. Ten by nemal Brusel, Berlín a ani Washington ignorovať. Jeho najnovšia požiadavka je diplomaticky vyriešiť spor na východnej Ukrajine. A prezident Porošenko, keď je jeho armáda teraz na ústupe, zrazu súhlasí s prímerím. Je teda určitá nádej na urovnanie vojnového konfliktu diplomatickou cestou. Ten si vyžiadal doteraz už vyše 3.000 obetí, najmä medzi civilným obyvateľstvom a milión ľudí je na úteku! Nechajte si prejsť hlavou a skúste to aplikovať na svoje okolie. A prečo vlastne? Je to hlavne geopolitický súboj medzi USA a Ruskom o ďaľšom smerovaní Ukrajiny, ale najmä o rozširovaní sa NATO smerom na východ.

Aj dodávky zbraní na Ukrajinu by boli veľmi nebezpečné

Dodávky zbraní na Ukrajinu a nebodaj aj členstvo v NATO? Takou eskaláciou by sa reálne zvýšilo  nebezpečenstvo veľkej vojny. Nemecká kancelárka také dodávky striktne odmietla, tak ako aj členstvo Ukrajiny v NATO, ako to vyhlásila na summite v Newporte. Bolo by to v tejto napätej situácii prilievanie oleja do ohňa. A to nielen preto, že politiké umenie v Kyjeve je doteraz veľmi obmedzené a tá vládnuca garnitúra sa vydala na hru (ktorú im niekto zrežíroval) s neznámym koncom, ale tiež preto, že takáto stratégia by preťažila aj západnú alianciu, až k jej možnému roztrhaniu. Zatiaľ boli v každom prípade členské štáty NATO vcelku zdržalivé, až na nejaké presuny vojsk do Poľska a pobaltských štátov. Zástupcovia NATO už totiž skôr vyhlásili, že Ukrajine, ktorá nie je jej členom, zbrane nepošle. No čo sa deje teraz? Jednotlivé krajiny NATO: USA, Francúzsko, Taliansko, Poľsko a Nórsko jej vraj teraz chcú dodať modernú výzbroj, ako to citovala agentúra Reuters. Zástupcovia štyroch štátov však túto ukrajinskú informáciu okamžite popreli. Ale Ukrajina trvá na tom, že zbrane dostane. Kde ale tá nesolventná Ukrajina na to zoberie peniaze? Veď ich nemajú ani len na zaplatenie dlhov za plyn a práve tu už aj Slovensko sponzoruje tento skrachovaný štát, rádovo v stovkách miliónov eur! Zaplatí to všetko tá zadľžená EÚ a zisky pôjdu niekde za oceán? Skutočne skvelé hospodárenie s daňami občanov únie.

V celom konflikte mal hrať rozhodujúcu úlohu aj „Zakladajúci akt NATO-Rusko“, ktorý hovorí, že keď sú ohrozené záujmy oboch strán, tak majú partneri jednať a hľadať najlepšie riešenie vzniknutého konfliktu. NATO však zatiaľ nič v tomto smere neurobilo. Tak ako neurobilo nič ani v roku 2008, kedy došlo ku konfliktu mezi Ruskom a Gruzínskom. NATO formálne neukončilo spoluprácu s Ruskom, ale prerušilo, poťažne zrušilo praktické programy. To bola veľká chyba! Keď už vytvoríte nástroj na riešenie kríz, tak ho máte aj použiť v prípade, keď kríza nastane. Je skutočne škoda, že NATO takto hlúpo v tejto kríze zlyhalo.

Článok 5 Severoatlantickej zmluvy

Mimochodom článok 5 Severoatlantickej zmluvy poskytuje pre prípad, že nepriateľ prenikne do členskej krajiny NATO kolektívnu pomoc. Ale ako taká solidarita vyzerá v prípade núdze to článok neupravuje. Počas studenej vojny bola prítomnosť amerických vojakov a rodín v blízkosti železnej opony, ktorý tak vytvorili akúsi pomyselnú bezpečnosť. Tí, ktorí považujú tento článok 5 ako záruku mieru a všeliek, bude treba pripomenúť výrok amerického senátora McCaina spred 20 rokov práve na bezpečnostnej konferencii v Mníchove, kde zhrnul zostávajúci význam článku slovami: „Anything from a nuclear response to a postcard with regrets“, teda „nič konkrétne, čokoľvek z jadrovej reakcie, až po pohľadnicu s vyjaderním ľútosti“!

Aj to by si mali kyjevskí horlivci rýchlého členstva v NATO uvedomiť, ale aj ostatné krajiny v NATO, keď sa  cítia v NATO tak veľmi bezpečne, najmä pred tou „ruskou hrozbou“. Partnerstvo s Ruskom by bolo oveľa väčšou zárukou bezpečnosti v Európe. Rusko sa totiž chcelo ešte v roku 2001 (Putinov prejav v nemeckom Bundestagu) včleniť do globálného bezpečnostného systému, ale Západ (USA) to vtedy ľahkomyselne odmietol. Preto teraz znášame v Európe následky tej diletantskej politiky jej lídrov a aj strach s možnej vojny, práve na území Európy.

Bezpečnosť v Európe

Bezpečnosť v Európe sa nedocieli tým, že budeme rozširovať NATO a len zbrojiť a zbrojiť. USA teraz od európskych členov NATO požaduje zvýšiť výdavky na zbrojenie a ako argumentácia slúži práve Ukrajina. Aj Slovensko sa zapojí do rozširovania prítomnosti aliancie v regióne. Na summite prezident Kiska prisľúbil zvýšenie rozpočtu na zbrojenie na priemer v NATO (1,6% HDP) a aj to, že Slovensko vybuduje logistickú základňu v Poprade, ktorá bude slúžiť pre potreby NATO. Takže budú aj Slováci mať akúsi vojenskú základňu NATO na svojom území? V koho kompetencii sú vlastne také rozhodnutia? V prezidentskej celkom iste nie. Čo tak navyšovať napríklad rozpočet zdravotníctva, aby dosiahol priemer krajín NATO? Zvyšovať výdavky na zbrojenie v krajine, kde je zdravotníctvo na kolenách, školstvo len tak živorí, veda a výskum prakticky neexistujú a ani kultúra nemá dostatok prostriedkov na prežitie je viac ako divné.

Z amerického pohľadu je vzhľadom na stav ich zadľženej ekonomiky predaj zbraní hlavne členom NATO logický, ale v dobe keď sa Európa stále nevie dostať z recesie (sankcie proti Rusku to ešte zhoršia) je to skutočne to posledné, čo EÚ a aj enormne zadľžené Slovensko teraz potrebuje. Tu si treba dať dole protiamerické aj protiruské klapky a riadiť sa skutočne len racionálnym rozumom. Filozofia spoločnej bezpečnosti, teda aj s Ruskom, je oveľa lepšia a lacnejšia alternatíva do budúcnosti. Nájde sa na Slovensku konečne nejaký politik, ktorý by to vysvetil všetkým „jastrabom“ v NATO?