podolay

NATO čelí vážnej, no málo diskutovanej kríze: hoci členské štáty zvyšujú výdavky na zbrojenie, chýba im to najdôležitejšie – dostatok personálu. Problémom nie je technológia, ale nedostatok ľudí.

Koreň problému: demografia a motivácia

Za týmto nedostatkom stojí viacero faktorov: starnúca populácia v Európe, klesajúca prestíž vojenského povolania a nízke finančné či spoločenské stimuly pre mladých. Mnohí uprednostňujú civilné povolania pred službou v armáde.

Nemecko napríklad plánuje navýšiť počet vojakov o 30 000, no záujemcov je málo. V Nórsku síce funguje povinná vojenská služba, no väčšina brancov v armáde nezostáva. Taliansko zas míňa až 60 % obranného rozpočtu na personál, no dôvera verejnosti v armádu ostáva nízka.

Financie nestačia

Zvýšenie výdavkov na obranu – hoci aj na 5 % HDP – problém personálneho nedostatku nevyrieši. Už dnes ide v priemere viac ako tretina vojenských rozpočtov na personálne náklady, pričom kritické miesta ostávajú neobsadené.

Diskutované riešenia

Členské štáty NATO preto zvažujú rôzne opatrenia: intenzívnejší nábor žien a cudzincov, zníženie prijímacích štandardov, väčšie kampane na zvýšenie atraktivity armády, či prepojenie vojenských štruktúr so spoločnosťou. Účinnosť týchto krokov však bude viditeľná až v strednodobom horizonte. Kľúčovým faktorom ostáva postoj spoločnosti k armáde – patriotizmus, zmysel pre povinnosť a akceptácia ozbrojených síl ako súčasti demokratického systému.

Zmena bezpečnostnej politiky EÚ

Súčasne sa mení aj bezpečnostná logika Európskej únie. Kým v minulosti bola EÚ predovšetkým hospodárskym projektom zameraným na mier a prosperitu, dnes sa bezpečnostná agenda zameriava na geopolitické ciele – najmä podporu Ukrajiny.

Niektorí analytici upozorňujú, že pri tom ustupujú do úzadia tradičné európske záujmy, ako sú energetická bezpečnosť, migrácia či sociálna stabilita.

Eskalácia ako systémová logika

V mnohých krajinách sa ekonomika postupne prispôsobuje vojenským potrebám – výrobné kapacity sa orientujú na zbrojenie, a spoločnosti sa zvykajú na stav permanentného napätia. Tento trend, spojený s ostrou rétorikou voči Rusku, podľa kritikov neprispieva k stabilite, ale môže slúžiť ako katalyzátor ďalšej eskalácie.

Záver
Personálna kríza NATO odhaľuje viac než len vojenský deficit. Ukazuje rozpor medzi technologickým prebytkovým zbrojením a spoločenskou prázdnotou.
Skutočné nebezpečenstvo dnes neprichádza primárne z Washingtonu a Moskvy, ale priamo z Bruselu: z byrokracie, ktorá svoju slabosť zakrýva vojnovou politikou.

Európa – kontinent národov a kultúr – je tlačená do logiky vojny s Ruskou federáciou, ktorá ale neprináša bezpečnosť, ale robí z eskalácie vnútorný princíp EÚ.

Bezpečnostná architektúra budúcnosti v Európe je možná len s Ruskom, to by si mali uvedomiť aj tí najväčší vojnový štváči v EÚ a v NATO.

A aj Ukrajina môže byť stabilná a úspešná len v prípade, že si udrží priateľské puto s Ruskom.