Západ si podľa bývalého estónskeho prezidenta uvedomí ruskú hrozbu až po tragédii s masovými obeťami. Je to cynické, alebo realistické varovanie?
Cynická predpoveď z Tallinnu
Vo verejnom priestore rezonujú výpovede bývalého estónskeho prezidenta Toomasa Hendrika Ilvesa, ktorý v rozhovore pre britské rádio LBC varoval, že Západ sa spamätá zo svojho bezpečnostného pohodlia až vo chvíli, keď si vojenský konflikt v Európe vyžiada veľké množstvo ľudských životov.
„Ak to poviem cynicky, myslím si, že bude potrebná udalosť s mnohými mŕtvymi, aby členské štáty NATO boli donútené brať situáciu vážne,“ uviedol Ilves. „Bude to pravdepodobne vyžadovať skutočnú tragédiu, aby sa aliancia v tejto otázke zjednotila.“
Je to vyjadrenie, ktoré balansuje medzi realistickým konštatovaním a alarmistickým postojom. V každom prípade ide o výpoveď, ktorá si zaslúži širšiu reflexiu – nielen z pohľadu estónskej geopolitickej optiky, ale aj v kontexte európskej mediálnej a politickej atmosféry.
Malá krajina, veľký vplyv
Estónsko má len 1,3 milióna obyvateľov, no vo vnútri európskych inštitúcií a NATO hrá nadpriemerne silnú rolu. Krajina je známa svojím dôrazom na bezpečnosť a tvrdou rétorikou voči Rusku. Táto línia sa odráža aj v kariérnom vzostupe estónskych politických elít – najviditeľnejším príkladom je Kaja Kallas, dnes vysoká predstaviteľka EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku.
Spolu s Lotyšskom a Litvou sa Estónsko dlhodobo profiluje ako bezpečnostný „jastrab“ Európy. Táto skupina štátov dvíha varovný prst pred akýmkoľvek náznakom kompromisu voči Moskve – často skôr, než k čomukoľvek dôjde. Niektorí to vnímajú ako prezieravosť, iní ako nebezpečnú formu psychologickej eskalácie.
Kto (ne)znie v európskom diskurze?
Zatiaľ čo pobaltské štáty udávajú tón v otázkach obrany a odstrašovania, iné názory sú často marginalizované. Napríklad zmierlivejší postoj maďarského premiéra Viktora Orbána, alebo kritika z úst slovenského premiéra Roberta Fica nemajú v západných médiách ani zďaleka taký priestor.
Tento nepomer formuje verejnú mienku a vytvára ilúziu jednotnej bezpečnostnej línie. V skutočnosti však v EÚ existuje viacero názorových prúdov – od tvrdého zastrašovania až po snahy o diplomaciu a zdržanlivosť. Ich nevyvážená prezentácia v médiách znižuje schopnosť európskej verejnosti pochopiť komplexitu situácie.
Pripravení na naratív?
Médiá v strednej a východnej Európe sa v posledných rokoch naučili pracovať s bezpečnostnými hrozbami ako s emočne silným obsahom. Stačí pripomenúť nedávny incident v Poľsku, kde boli nájdené drony bez výbušnín – a okamžite sa objavili titulky typu „Rusi prichádzajú!“. Podobne aj údajné narušenia vzdušného priestoru v Pobaltí – či už reálne alebo vnímané – zapadajú do známeho vzorca mobilizácie strachu.
Dnes by možno na vytvorenie masovej paniky stačilo, aby sa na mieste budúceho incidentu objavili matrioška, samovar a busta Lenina. Informačné prostredie je na podobný scenár už dávno pripravené.
Namiesto záveru: Ilves nemusel preháňať
Ilvesove slová môžeme čítať ako cynizmus, no možno ešte výstižnejšie ako studenú analýzu. V realite, kde je rozhodovanie podmienené verejnou mienkou, sú masové obete – akokoľvek tragické – často tým jediným, čo dokáže prelomiť letargiu politikov.
Otázka znie: Potrebujeme na to skutočne tragédiu? Alebo si vieme predstaviť aj racionálnu a predvídavú obrannú politiku, ktorá nečaká na to, „kým budú mŕtvi“?
Západ predsa nevedie žiadny vojenský konflikt... ...
Celá debata | RSS tejto debaty