podolay

Viac ako 16 hodín sedeli vodcovia Ruska, Ukrajiny, Francúzska a Nemecka na krízovom summite v Minsku – výsledok je zastavenie bojov. Nič viac. Po tejto noci rokovaní sa situácia na Ukrajine dá opísať len jedným slovom – beznádej. Krajina sa rozpadá. Zodpovednosť si môžu podeliť Američania a Rusi, spolu s Ukrajincami. Európske úsilie o mier a víťazstvo rozumu bolo vlastne márne. V skutočnosti je tých 13 bodov dohody minimálny konsens, na ktorom sa pro forma v Minsku lídri mohli vôbec dohodnúť, aby si zachovali tvár. O nejakom mierovom pláne pre Ukrajinu nie v dokumente žiadna reč.

Akú úlohu v týchto rokovaniach zohral prezident Bieloruska Lukašenko? Posledného diktátora Európy doteraz Západ kritizoval a sankcionoval, zakázal mu vstup do EÚ a teraz k nemu chodia lídri na rokovania. Ruská strana si dala podmienku, že rokovať sa bude v Minsku, alebo nikde. Lukašenko prebral na seba úlohu hostiteľa prijateľného pre Rusov a druhá strana sa s tým musela zmieriť. Lukašenko je preto jeden z víťazov rokovaní. Čakajú ho voľby a môže sa prezentovať ako bojovník za mier. Ďaľším je aj Putin, ktorý dosiahol maximálnu nestabilitu Ukrajiny faktickým zmrazením konfliktu. Taká krajina sa ťažko môže dostať v najbližšej dobe do EÚ a NATO. Na celej čiare ale opäť prehral ukrajinský národ, znášajúci všetky dôsledky tejto občianskej vojny.

Európska diplomacia proti Putinovi tento týždeň narazila na hranice. Kde bola vysoká predstaviteľka EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku Federica Mogheriniová? V tejto súvislosti by bolo zaujímave tiež vedieť, prečo je slovenská diplomacia pri tomto konflikte taká pasívna? Veď Slovensko hraničí s Ukrajinou, je slovanskou krajinou a preto má jedinečné predpoklady na moderáciu v tomto konflikte. Slovenský premiér má dobré vzťahy s Ruskom aj Ukrajinou a minister zahraničia dokonca vyštudoval diplomaciu v Moskve. Bilaterálne stretnutia ministra Lajčáka (stačí si pozrieť fotky) na nedávnej Bezpečnostnej konferencii v Mníchove hovoria sami za seba. Nemalo by byť v záujme Slovenska, aby bola Ukrajina politicky stabilnou krajinou a aby konečne prestali proti sebe bojovať slovanské národy? Treba všetko nechávať len na Nemcov, Francúzov či nebodaj Američanov? Som toho názoru, že je to chyba.

Čo sa vlastne stalo s Ukrajinou? Stala sa korisťou veľmocí. Američania a Rusi sa šklbú o túto zem na hranici medzi Východom a Západom. Toľko ťahajú, až sa krajina zoztrhá. Kto ešte stále verí, že rozdelenie krajiny sa dá odvrátiť? Jedna nebezpečná lekcia z krízy na Ukrajine je, že aj v Európe nie sú hranice večné. Výsledkom summitu je, a s tým sa musí naučiť Európa žiť, že Ukrajina je de facto rozdelená. Tak sa teda tá hlúpa buď-alebo požiadavka vtedajšieho predsedu európskej komisie Barrosa Ukrajine, keď pred dvoma rokmi povedal, že sa krajina musí rozhodnúť medzi Ruskom a EÚ. Dnes je výsledok, že západ Ukrajiny bude americký protektorát, východ ruský. Rusi sú už v „v novo vytvorených republikách“ a teraz jeden americký generál oznámil, že americká armáda preloží v marci prápor na Ukrajinu.

Nie je veľa viet nemeckej kancelárky, ktoré ostanú v pamäti. Jedna je, že Vladimir Putin žije „v inom svete“. Dnes vieme, že ruský prezident nie je sám, americký je tam s ním. Celé je to o mocenskej politike, kde sú Rusi a Američania doma, len nemecká kancelárka je tam v podstate cudzia. Zriedka Angela Merkel tak zle odhadla situáciu, ako v tejto kríze. Ani Rusi ani Američania sú ochotní pustiť Ukrajinu a ani najmocnejšia žena v Európe na tom nič nemôže zmeniť.

Bola aj tretia cesta? Ukrajinci ju sami nechceli, vzdanie sa členstva v EÚ a – čo je dôležitejšie v NATO. Nemecký minister zahraničia Steinmeier síce povedal, vidím partnerské vzťahy Ukrajiny s NATO, ale nie jej členstvo. Nemci tu ale nepočítali so Spojenými štátmi. Amerika nikdy nemala v úmysle pustiť Ukrajinu do neutrality. Ministerstvo zahraničia USA vyslovene ponechalo otázku členstva v NATO stále otvorenú. A len pred pár dňami americký prezident začal premýšľať o dodávkách zbraní na Ukrajinu: „lethal defensive weapons“, teda v preklade „smrtiace obranné zbrane“, čo sa tým aj môže mieniť. Moskva bude ale dodávky zbraní hodnotiť ako priame ohrozenie Ruska. Skutočnosť, že by tým konflikt viac eskaloval je viac ako pravdepodobný scenár. Ten nie je v záujme Európy, ktorá väščinovo takéto dodávky zbraní odmieta, ale na Spojené štáty je Európa bez akéhokoľvek vplyvu. Následky tejto americkej politiky bude znášať ale hlavne Európa. Tak ako znáša aj hospodárske sankcie proti Rusku.

Žijeme v dobe morálneho preťaženia politiky. Tichou pravdou je, že Spojené štáty majú svoje vlastné predstavy o mocenskej rovnováhe ako vo svete, tak aj v Európe a oni sa nás pýtať nebudú.
Ukrajina je vlastne naša kubánska raketová kríza. Sovieti priniesli v roku 1962 svet z rovnováhy, keď sa pokúšali inštalovať jadrové rakety pred americkými dverami. USA a Sovieti boli vtedy na pokraji jadrovej vojny. Pokus urobiť s Ukrajiny podobnú predsunutú základňu pred Ruskou federáciou sa teraz stretol s podobnou odpoveďou.

Od roku 1990 sa hranice v Európe aj zrušili, aj zmenili: vnútro-nemecká, bývalých sovietských republík, medzi Čechmi a Slovákmi, tie v Juhoslávii. Zdá sa, že teraz dostane aj Ukrajina novú štátnu formu a teda aj novú hranicu. Nakoľko sú obe bojujúce ukrajinské strany nezmieriteľné, je posun hranice fakticky neodvratný. A v budúcom štvrťstoročí to určite nebude posledná zmena hraníc. Čo sa týka politického usporiadania Ukrajiny, jedinou reálnou opciou by asi bola neutralita tejto krajiny. To ale jedna veľmoc nechce. V opačnom prípade nás v Európe ale čaká geopolitický konflikt veľmocí „zabetónovaný“ na desaťročia.

Čo je naozaj dohoda z Minska hodná, budeme čoskoro vidieť. Napriek tomu, to bolo asi maximum, ktoré sa za daných okolností dalo očakávať. V podstate je Minsk II – po neúspešnej prvej dohode zo septembra 2014 jasné víťazstvo Putina na body. V prípade, že prímerie v nedeľu bude rešpektované a skutočne obe strany stiahnu ťažkú vojenskú techniku, znamená to de facto uznanie odtrhnutých území, výrazne rozšírených nedávnymi útokmi separatistov. Tento strategický model Ruska bol od počiatku aj v prípade Ukrajiny jasný. Poznáme to zo separatistických regiónov Gruzínska a Moldavska. Putin je teraz zrejme vo veľmi pohodlnej pozícii: udrží sa prímerie, potom sa situácia spevní aj politicky a “ ľudové republiky“ Donecko a Luhansko sa stanú každodennou realitou. Ak nie separatisti získajú ďaľšie územia proti nemohúcej ukrajinskej armáde. Tá je výzbrojou, výcvikom a morálkou v dosť dezolátnom stave a ani dodávky amerických zbraní by na tom v dohľadnej dobe moc nezmenili.

Ukrajina sa po roku politickej nestability a ozbrojeného konfliktu, lepšie povedané občianskej vojny na východe krajiny nachádza na pokraji bankrotu. Teraz musia v prvom rade tiecť peniaze na Ukrajinu a Medzinárodný menový fond (IWF) už ohlásil prvú finančnú pomoc vo výške 17,5 miliárd dolárov. Podľa šéfky IWF Christine Lagarde sa táto suma v najbližších rokoch zvýši na 40 miliárd dolárov a tu bude mať aj EÚ povinnosť, tejto zbankrotovanej a vojnou zničenej krajine finančne pomáhať. Grécky dlh, nech už dopadne akokoľvek, enormne zadľženým krajinám EÚ pravdepodobne nestačil. To všetko je cena za diletantskú zahraničnú politiku lídrov Európskej únie, samozrejme na úkor jej občanov.