Keď sa dnes hovorí o „Maginotovej línii 21. storočia“, nemyslí sa tým konkrétne opatrenie, ale spôsob myslenia. Tento pojem odkazuje na Maginotovu líniu – gigantický francúzsky obranný systém z 30. rokov 20. storočia, ktorý sľuboval bezpečnosť, naznačoval stabilitu a napokon sa ukázal ako strategicky neúčinný voči Nemecku.
Historické poučenie je jednoznačné: Francúzsko nezlyhalo pre nedostatok zdrojov, ale pre chybný základný predpoklad
v bezpečnostnej politike. Stavilo sa na techniku, betón a statickú obranu – zatiaľ čo vedenie vojny, aliančné systémy a politické dynamiky sa už dávno zmenili. Protivník nebol zastavený, ale systém obišiel. Bezpečnosť sa ukázala ako ilúzia.
Presne tento vzorec sa dnes vracia na európskej úrovni.
Európska únia plánuje bezprecedentné zbrojenie: 800 miliárd eur, centrálne koordinované, politicky nabité a morálne zdôvodňované. Rovnako ako v 30. rokoch sa však opäť zamieňajú peniaze za stratégiu a štruktúra za akcieschopnosť.
Bruselská pobočka maďarského think-tanku Mathias Corvinus Collegium preto výstižne hovorí o novej Maginotovej línii. Aj dnes sú totiž finančné ambície v nepomere k priemyselnej realite, politickej súdržnosti a spoločenskej únosnosti.
Priemysel namiesto politiky oznámení
EÚ nedisponuje ani samostatným, odolným zbrojným priemyslom, ani zabezpečenými dodávateľskými reťazcami. Munícia, drony, prieskum, komunikácia, satelitné kapacity – to všetko zostáva závislé od tretích krajín, predovšetkým od USA. Miliardové programy na tom krátkodobo nič nemenia. Na papieri vzniká sila, v realite závislosť.
Byrokratizovaná bezpečnostná politika
Podobne ako pri historickej Maginotovej línii sa aj dnes najprv odpovedá na otázku „Koľko?“. Rozhodujúce otázky však zostávajú otvorené:
Načo toto zbrojenie? Proti komu presne? S akým politickým cieľom? A za akých podmienok deeskalácie? Bezpečnosť sa administruje, nie strategicky premýšľa. Koordinácia nenahrádza vedenie.
Zabudnutý faktor: spoločnosť
Armády sa neskladajú z rozpočtov, ale z ľudí. A práve tu sa nachádza zásadný zlom:
Neexistuje európsky demos, neexistuje spoločná politická identita, za ktorú by boli ľudia ochotní riskovať život.
Za vlastný národ, vlastnú vlasť, vlastný sociálny poriadok – áno.
Za abstraktnú nadnárodnú administratívu – nie.
EÚ desaťročia relativizovala národné väzby, delegovala suverenitu a rozplývala politickú zodpovednosť. Teraz sa má zrazu mobilizovať ochota k obetiam – bez demokratického ukotvenia, bez kultúrneho zakorenenia, bez spoločenského konsenzu.
Skutočné nebezpečenstvo
Z historického hľadiska nie je najväčším rizikom nedostatok vojenskej techniky, ale militarizácia bez politickej rozumnosti. Zbrojenie vytvára vlastnú dynamiku: obrazy nepriateľa, eskalačné logiky, blokové formovanie. Mimoriadne problematická je rastúca fixácia na Rusko ako identitotvorný naratív. Nahrádza analýzu morálkou a diplomaciu rétorikou odstrašovania.
Aj Maginotova línia vznikla zo strachu, z traumy a z túžby po kontrole. Vytvorila zdanlivú bezpečnosť – a práve tým zabránila strategickému prehodnoteniu.
Záver
Európske zbrojenie sleduje známu historickú logiku:
veľa peňazí, veľa techniky, málo stratégie.
Pokiaľ si Európa myslí, že bezpečnosť možno spravovať namiesto vyjednávať, financovať namiesto politicky zdôvodňovať, nebuduje obrannú schopnosť, ale ilúziu kontroly.
Maginotova línia – vtedy aj dnes – nechráni pred konfliktmi.
Pre viac informácii navštívte aj:


Pisete kvalitne blogy,perfektnym realistickym... ...
len prečo teda ten Putin stále bedie vojnu a... ...
Ukazuje sa,že AI už má viac rozumu ako jej... ...
Celá debata | RSS tejto debaty